
Charakteristické črty postmoderného myslenia
1. Popieranie jednej objektívnej pravdy
Jedným z hlavných „výdobytkov“ postmodernizmu je upustenie od hľadania pravdy ako takej, pretože pravda nielenže neexistuje, ale keby aj existovala, bola by pre človeka nepoznateľná. Postmoderní ľudia stratili záujem o pravdu, pretože pre nich nepredstavuje de facto žiadnu hodnotu. Každý človek si vytvára svoju pravdu a táto osobná pravda je rovnako skutočná, hodnotná a legitímna ako pravda hocikoho iného. Takýto človek hovorí: „Toto je tvoja pravda, ale toto je moja.“ Keďže pravda sa tým pádom rôzni od človeka k človeku a od komunity ku komunite, existuje iba v subjektívnej forme. Objektívna pravda, ktorá je rovnaká pre každého v každom čase a na každom mieste, v myslení postmoderny neexistuje.
2. Zážitok namiesto pravdy
Pravda ako taká je pre postmoderného človeka neuchopiteľná a preto nezaujímavá. Zaujíma ho skôr zážitok, osobná skúsenosť. Skúsenosť nabrala v postmodernom myslení omnoho väčší význam ako pravda, pretože skúsenosť je osobná a uchopiteľná. V postmodernom myšlienkovom svete sa skúsenosť neustále mení, čo vyhovuje práve človeku postmoderny, ktorý neverí v stabilitu, rast, alebo hocijakú vyššiu normu, podľa ktorej by mal žiť.
Človek a jeho „ja“ spája svoje skúsenosti do vlastného svetonázoru, ktorý je pre neho dôležitejší ako hocijaký iný svetonázor – či už ide o svetonázor iného človeka, náboženskej skupiny alebo filozofie. V tomto prípade sa každé „ja“ rozhoduje o tom, čo je dobré a správne. Vyššia norma, či už morálna alebo náboženská, si na takéhoto človeka nemôže vytvárať žiadny nárok – je to len jedna z mnohých právd s malým „p“. Ľudí s podobným zmýšľaním stretávame na každom kroku. Tvrdia, že neexistuje jedna viera, filozofia, prípadne náboženstvo, ktoré by mali zastávať všetci ľudia. Ak niekto vyznáva vieru, ktorá tvrdí, že je jedna konkrétna norma pre všetkých, je vyhlásený za úzkoprsého, bigotného fanatika. Keď už sa postmoderný človek rozhodne pre spiritualitu, atraktívnymi sú pre neho práve také náboženstvá, ktoré sú postavené na mystike a zmyslovom zážitku. Postmoderní kresťania v Amerike inklinujú k tradičnej obradovej spiritualite a stredovekej mystike. Fascinácia obradom a rituálom ide ruka v ruke s túžbou po duševnej skúsenosti, ktorá je pre postmoderného človeka dôležitejšia ako duchovná pravda.
3. Popieranie „metanaratívu“
Vo filozofickej (aj teologickej) terminológii existuje termín „metanaratív“ (dosl. „nad-príbeh“), ktorý označuje dejovú pravdu zastrešujúcu dianie na celom svete počas celej histórie. Metanaratív sa spája s náboženstvami, ktoré vysvetľujú priebeh dejín, stav človeka voči Bohu, a pod. Najznámejší (a, samozrejme, jediný pravdivý) metanaratív je ten, ktorý zachytáva Biblia – od stvorenia až po Pánov príchod a vzkriesenie. Metanaratív Písma ovplyvňoval cez žido-kresťanský svetonázor myslenie západnej civilizácie, avšak postmoderné myslenie druhej polovice 20. storočia vyhlásilo vojnu jednej normatívnej skutočnosti platnej pre všetkých ľudí. Od nihilistických „detí kvetov“ až po dnešnú generáciu vidíme fascináciu osobnou pravdou, najlepšie keď je iná ako pravda hocikoho iného. Heslo: „Buď sám sebou“ sa stalo novodobým postmoderným náboženstvom, kde jedinou pravdou a bohom je ľudské ego. Preto má v postmodernom myslení každý človek svoj „mikronaratív“ – životný príbeh a filozofiu, ktorá je výsledkom súčtu jeho osobných skúseností, názorov a hlavne pocitov. Príbehy ľudí sa stali dôležitejšími ako ich reálny stav.
4. Relativizmus
Všetky vyššie uvedené črty postmoderného myslenia vedú k jednej z jeho hlavných čŕt, do relativizmu. Postmoderný relativizmus sa dotýka každej oblasti života, hlavne však morálky, náboženstva a filozofie. Čitatelia sa už iste stretli s odpoveďou typu: „To, čo vravíš, je relatívne – všetko je, koniec-koncov, relatívne.“ Slovo relatívny pochádza z latinského slova relativus, ktoré znamená „vzťahujúci sa (na niečo).“ Postmodernizmus vyvýšil vzťah s „pravdou“ nad pravdu samotnú. Keďže vzťah sa mení v závislosti od každého človeka, aj pravda sa mení. Termín relativizmus teda naznačuje, že hodnoty (ich obsah a kvalita) sú závislé od človeka, ktorý ich vyznáva, a preto nie sú stabilné, ani neexistujú sami osebe. Hodnoty, či už morálne, náboženské, politické, alebo iné, si vytvára človek, a preto ich nemôže vnucovať nikomu inému, pretože každý ma svoje osobné hodnoty, ktoré sú rovnako dobré a správne. Úprimnosť a vernosť týmto osobným hodnotám sa v postmodernom myslení cení viac ako uplatňovanie všeobecne platných, zaužívaných hodnôt. Tento názor je zodpovedný za upustenie od konzervatívnych hodnôt, ktoré sa pre postmoderných ľudí stali neúnosnými a obmedzujúcimi, lebo im bránili v tom, aby boli úprimní k sebe samým. Keďže tento postoj sa stal postojom spoločenskej väčšiny, závažne ovplyvnil spoločenské hodnoty ako aj tých, ktorí tento postoj nezaujali. Relativizmus dosiahol prevahu a jeho uplatňovanie je často militantné voči menšinám, ktoré sa rozhodli vyznávať konzervatívne hodnoty. Intolerancia voči relativizmu je v dnešnej dobe netolerovateľná. Tolerancia sa stala hodnotou, ktorá má v životoch postmoderných ľudí väčšiu cenu ako pravda, alebo morálka – veď pravda aj morálka sú podľa nich relatívne, každý má svoju.
5. Fascinácia médiami
Ideálna pôda pre šírenie postmoderných myšlienok je dnešná premedializovaná kultúra. Zrejme každý človek si všimol, že s nástupom multimédií (hlavne mladí) ľudia prestali byť fascinovaní literatúrou, tradičným umením a akademickým vzdelaním. Na dnešnú mladú generáciu každý deň útočí smršť obrazu a zvuku cez televízne obrazovky, internet, mp3 prehrávače, atď. Tragédiou je, že mladí neberú tento frontálny útok ako útok, ale ako prínos. Ľudia počas stáročí snívali o aktivite, napredovaní, vynálezoch, a keď sa mnohé z nich konečne stali skutočnosťou, drvivá väčšina sa začala oddávať neproduktívnej pasivite. Akademické vzdelanie, napriek tomu, že je konečne prístupné pre všetkých, prestáva byť zaujímavé, hoci svet dosiahol väčšie poznanie ako kedykoľvek predtým. Knihy, ktoré viac nie sú iba doménou niekoľkých učencov, prehrávajú boj s chatom a videoklipmi. Postmoderný človek nemá čas na to, aby sa stíšil a zamyslel hlbšie nad vlastným životom, lebo má neustále na ušiach slúchadlá a pred očami má spleť obrazov, ktoré vystriedali riadky čítaného textu. Keď už v texte nie je žiadny daný význam, ako to tvrdil (literárny kritik!) Derrida, načo sa textom vôbec zaoberať? Nudné čítanie postmodernizmus vymenil za „kreatívne“ chatovanie.
Hoci postmoderní ľudia povýšili kreativitu a jedinečnosť nad logiku a správnosť, mediálny život, ktorý vedú, ich pripravil aj o poslednú kvapku predstavivosti – médiá všetko vymyslia za nich. Keďže však médiá hlásajú postmoderné „hodnoty“ ako nihilizmus a relativizmus, títo konzumenti sa stávajú ich učeníkmi napriek tomu, že seba predstavujú ako tých, ktorí sú „sami sebou“. Realita je však úplne iná. Napriek tomu, že postmoderný človek tvrdí, že vyznáva svoju osobnú pravdu líšiacu sa od pravdy iného človeka (najmä, ak je ten človek konzervatívny kresťan), realita je taká, že vyznáva „pravdu“, ktorú mu nanútili médiá cez obraz a zvuk. Či už ide o televízne relácie, internetové chatovacie miestnosti, alebo hudbu – na týchto a im podobných platformách sa formuje svetonázor postmoderného človeka.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára