U need HIM

Prečo vlastne píšem tento blog o Bohu? Jednoducho preto, lebo je to pre každého človeka úplne naliehavá téma. Čo má v živote väčší zmysel ako spoznať tvorcu tohto sveta a aj všetkých ľudí vrátane teba? Možno si nikdy nečítal Bibliu, preto mi prosím dovoľ, aby som ťa oboznámila so základnými pravdami o Bohu, ktoré On o sebe zjavil vo svojom slove. V prvom rade - Boh nie je žiadne náboženstvo. Jemu nezáleží na žiadnych tradíciach, obradoch, obetiach, dobrých skutkoch.Boha v prvom rade zaujímaš TY sám a tvoje srdce. Jeho prvotnou túžbou je, aby si mu otvoril svoje srdce a On sám sa ti chce dať spoznať. A nielen sa ti dať spoznať. Túži ti ukázať, že ťa veľmi miluje. A to veľmi osobne. Ako si môžem byť istá tým, že nás Boh miluje? Viete, toto je veľmi dôležitá otázka, pretože Boh nielen hovorí, že nás miluje, On nám to aj ukázal skutkom. Akým? V prvom rade, človek je vo svojej podstate hriešny a často veľmi veľmi zlý. Aj keď si môžeme o sebe myslieť, že sme vpodstate dobrí, pred Bohom nie sme. Pred Bohom stojíme všetci ako takí, ktorí nejakým spôsobom zhrešili a teda sme právoplatne odsúdení na život v pekle. To je fakt, ktorý zapríčinil náš praotec Adam, ale nič to nemení na tom, že je to stále fakt. Jednoducho nie sme schopní žiť celý život bez hriechu a dôsledkom toho nemôžeme ísť do neba, pretože v nebi nieje nič hriešne... A preto sa Boh rozhodol spraviť jednu vec. On chce zabudnúť na všetky tvoje hriechy a chce ti dať milosť a to len tak zadarmo. Prečo? Pretože On nechce, aby sme išli do pekla. Ale keďže Boh je spravodlivý, nemôže nad niekým vyniesť verdikt, že je spravodlivý, ak nieje. Preto poslal svojho Syna Ježiša na tento svet, aby On zobral všetky naše hriechy a my sme si mohli prisvojiť Jeho spravodlivosť. Lebo jedine Ježiš, Syn Boží, dokázal žiť bezhriešny život. A keďže odplatou za hriech je smrť, Boh Ježiš Kristus musel zomrieť. Zdá sa ti to ako nejaká otrepaná fráza, ktorú občas počuješ v kostole? Ale skús si uvedomiť prosím, že toto je celkom reálne. Ježiš za teba zomrel a prežil potupnú smrť. Sám Boh v ľudskom tele trpel nesmierne muky pre to, aby ty si dostal večný život zadarmo. Vieš, raz som počula na kázni jednu úžasnú vec. A to, že ak si si niekedy myslel, že si nehodný tohto sveta, tak Boh ti vraví, že si hodný. Si natoľko hodný, že kvôli tebe radšej zomrie, ako by ťa mal stratiť. Predstav si, že stojíš pod krížom a vidíš ako po dreve steká Jeho drahocenná krv. A každá jeho kvapka kričí, že ťa miluje! Existuje ešte väčší dôkaz lásky, ako to, že niekto za teba položí život?
Ľudia sú osamotení, nevedia, akí má ich život zmysel. Mnohým sa zdá, že tento život je jedno veľké utrpenie. Ale tak to nemá byť. Každý prišiel na tento svet preto, lebo Boh chcel. A každého stvoril, aby naplnil úlohu, ktorú nemôže na tomto svete naplniť nikto iný. Boh ti chce dať zmysel. Chce ti dať radosť, večný život, chce ťa žehnať a starať sa o teba ako o svoje dieťa.
Jediné, čo musíš spraviť, je vo svojom srdci uveriť, že Ježiš zomrel za tvoje hriechy a vstal z mŕtvych pre tvoje ospravedlnenie a svojimi ústami to vyznať. (Rim 10,10: Lebo srdcom sa verí na spravodlivosť a ústami sa vyznáva na spasenie.)
Pozývam ťa spraviť toto vyznanie, avšak máš stále slobodnú vôľu sa rozhodnúť. Chceš alebo nechceš večný život?

Drahý Pane Ježišu! Ďakujem Ti, že si za mňa zomrel na kríži a prelial svoju drahocennú krv pre mňa. Ďakujem Ti, že si zomrel za všetky moje hriechy a dávaš mi odpustenie. Prosím Ťa, aby si sa stal mojím Pánom a Spasiteľom a prišiel do môjho života a zmenil ma. Amen.

Po tejto krátkej modlitbe sa možno nebudeš cítiť inakšie, ale vedz, že do tvojho života prišiel Boh a dal ti večný život. V každom prípade, ak chceš spoznávať Boha, musíš začať čítať Bibliu a nájsť si nejaké spoločenstvo znovuzrodených kresťanov (pretože ak si sa modlil, aj ty si znovuzrodený, viď Evanjelium podľa Jána 3 kapitola o tom hovorí....,,veru, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí znova, nemôže uzrieť kráľovstvo Božie")
Ja osobne ti môžem odporučiť kresťanské spoločenstvo Milosť- www.milost.sk. Ale toto nieje o tom, aby si patril do nejakej cirkvi, ale potrebuješ niekde sa zasadiť a rásť, pretože Boh to tak ustanovil.
Buď požehnaný!

Z ANARCHISTOV KRESTANIA

Na poslednej konferencií som mala možnosť počuť svedectvo o obrátení dvoch ľudí a bolo to tak mocné svedectvo, že som sa rozhodla hľadať na nete a toto svedectvo nájsť. Síce som ho počula z pohľadu Rada Hrušku a toto svedectvo napísala jeho žena Vladka, napriek tomu, obrátenie zažili spolu, preto ho sem s radosťou dávam. 

Bývala jsem feťačkou

Často boli v mojom srdci rúhavé výčitky Bohu zato, že si ma stvoril a nechal ma tak napospas vlastnej nedokonalosti a ľudskej hlúposti. Našla som sa v anarchizme a punk-ových textoch "Načo hľadať pravdu, keď len jedna je a to tá, že pravda neexistuje!"- heslo môjho boľavého života.

Vyrastala som na dedine v katolíckej rodine, kde som svojimi starými rodičmi bola vedená ku vzťahu ku kostolu, atď. Aj po absolvovaní sviatostí, ktoré sa dejú v katolíckej cirkvi som nepochopila ich význam a už vôbec nie potrebu vzťahu medzi Bohom a človekom. Hovorím to úprimne, tak ako to bolo v mojom srdci, ale skutočnosť o tom , že Boh existuje ostala vo mne natrvalo...

Takže vzbura voči kresťanstvu (nastala pozorovaním životov matrikových kresťanov) a skutočnosť o existencii Boha ma viedla trochu vedľa. Nikdy som si o nejakom inom náboženstve nejako nezháňala potrebnú literatúru. Všetko to bolo "náhodné", spontánne čomu som tiež pripisovala určitú váhu "osudu".


Takže som sa na začiatku svojej cesty po poznávaní života oprela o astrónomiu a horoskopy, v čom som bola nadprirodzene dobrá. Poznala som 900 ľudí a 900 ľuďom som si zapamätala znamenie v akom sa narodili. A z toho som si mohla porovnávať pravdivosť údajov písaných v knihách. Často som rozmýšľala o zmysle života - kde sa nachádza. Keď prichádzali prvé sklamania v láske, priateľstve, v škole, v rodine, začala som "chápať"zmysel života - nežiť a nikdy sa nenarodiť.


Často boli v mojom srdci rúhavé výčitky Bohu zato, že si ma stvoril a nechal ma tak napospas vlastnej nedokonalosti a ľudskej hlúposti. Našla som sa v anarchizme a punk-ových textoch "Načo hľadať pravdu, keď len jedna je a to tá, že pravda neexistuje!"- heslo môjho boľavého života. K filozofii anarchizmu patrí apatia, čo som si neskôr celkom dobre osvojila a bolo to aj citeľné v mojom správaní a hlavne v partii ľudí okolo mňa. Takže diskotéky, koncerty, krčmi, chaty, totálne neviazaný život, lacné vzťahy.


Keďže som nevedela žiť v realite, chcela som realitu mimo seba - hovorím vtedajším jazykom. Prakticky to vyzeralo tak, že som s partiou báb a chalanov sa spíjali, potom sme to primiešali s tabletami, koniec tejto etapy života výrazne ovládla "pani marihuana", do ktorej som sa zaĺúbila a od určitého času som ju húlila každý deň na viac krát. V tomto období som sa zoznámila s najlepším parťákom na húlenie a trávenie akéhokoľvek času a priestoru. Bol to a je to, môj Radko, terajší manžel.


Tu sa naše cesty stávajú rovnakými, nie do detailov, ktoré bol v úletoch môjho duchovného zamerania sa na volanie po nadprirodzenosti. Radko sa vždy postavil proti môjmu zmýšľaniu ateisticky, čo ma vôbec netrápilo, skôr som mu to vždy nejako nadprirodzene potvrdila, že to nie je celkom tak ako zmýšľa o živote. Napríklad, to už som sa zo zahriznutými zubami venovala vešteniu, z karát, z kávy, čísel, farieb... To keď som niekomu povedala na základe výkladu karát o veciach budúcnosti a ony sa vždy stali, tak vtedy na chvíľu veril, že niečo na tom bude.


Na toto obdobie schopnosti vidieť či nejako intuitívne cítiť budúce veci, spomínam ako na prekliatie a odporné chodenie po tajnej tmavej miestnosti väzenia. Vtedy som tomu nerozumela a mala som z toho chaos a nakoniec neistotu, ktorej som sa bála a nevedela som si priznať, z čoho to všetko prekliatie vychádza. Vždy som tieto magické činnosti považovala za neškodné a práve naopak, keď človek vie z toho ťažiť to"dobré" tak mu to len pomôže. Pomáhalo, ale iba na chvíľu. Potom prišlo akési zaucho od života, moje presvedčenia sa porúcali.


Prakticky to vyzeralo tak, že som v depke volala po smrti a rezignácii, revala som tam, kde ma nik nevidel a chcela som sa "vypariť". To už bolo obdobie, keď nám bývalý satanista, terajší kresťan, rozprával o nádeji v Ježišovi Kristovi. Vždy keď sme ho stretli (voňal mi vôňou na smrť) tak som trpela nedočkavosťou, kedy sa rozídeme. Vôbec neviem, čo nám rozprával, ale vždy keď som mala slabú chviľku, tak mi iba rezonovalo meno JEŽIŠ a nevedela som čo s tým, alebo s ním mám robiť.


Veľkým utrpením bolo pre mňa byť vo vlastnej rodine, nenávidela som ju pre alkohol, ktorý tam vládol pri akejkoľvek príležitosti. Aj v ten zlomový večer, keď nastala zmena v mojom živote sa odohrávala tragická scéna môjho brata, ktorý je dodnes tak často obeťou alkoholu. Vystrájal s nožom v ruke (nie prvý krát), že sa zabije. A nastal boj, kde sa mu matka snažila nôž zobrať z rúk, a už som ju videla takmer mŕtvu. Hrozná scéna. Strašne som sa bála. Ešte nikdy som sa tak nebála. Kričala som o pomoc po dvore i po ulici. Nechcem sa zamerať na detaily okolo rodiny, čo sa potom dialo, ale mňa to donútilo znova sa hlbšie pozrieť do reality a hlavne sa definitívne zastaviť. Rozprávala som (teraz viem, že) Bohu o tom, že už skutočne neviem čo ďalej. Plno otáznikov v mojej hlave ma nútilo vypovedať sa, žalovať sa.


Kde je spravodlivosť? - vtedy som cítila veľmi, že niekde je. Niekde, kde sú dobré rozprávky, kde dobro víťazí nad zlom... O dva dni prišiel Radko a rozprával mi, že keď som tu ja prežívala peklo on sa stretol s kamarátom, ktorí mu rozprával o BIBLII, že to nie je len taká hocijaká náboženská, alebo poučná kniha, ale kniha písaná Bohom cez človeka. Bola to téma na celý deň, aspoň tak podvedome. Psychicky mi bolo stále na nič, skutočne som rozmýšľala o nejakej psychiatrii. Večer sme sa snažili odbočiť z depky lisohlávkami, ale bolo to len na rozhojnenie tej depresii. Ešte viac som si začala uvedomovať peklo, v ktorom žijem, ale teraz viem, že vďaka BOHU, ktorí mal všetko pod kontrolou, za krátky čas sa stalo naše volanie vypočuté a spracované do posledného detailu.


Asi dve hodiny sme sa s Radkom všeobecne rozprávali o Bohu, ako o takom, ktorý je. Až na druhý deň sme si uvedomili, že stav z hubičiek nám bol čoskoro v ten večer vzatý. Cestou domou nás rozprávanie o Bohu pozdvihovalo a privádzalo do nádejí, kde sme začali cítiť pevnejšiu pôdu pod nohami. Až keď sme doma sedeli, ešte stále smutní, listujúc si v malom Novom Zákone a Radko vyslovil nahlas slová do éteru "a čo ak Ježiš Kristus..."a v tedy to prišlo! Naschvál to takto píšem, lebo skutočne to bolo ako Saulove obrátenie. Zrazu a efektívne, nechválime sa sebou, ale ďakujeme Bohu, že sme boli poslušní v tej chvíli, sme sa poddali volaniu ku pokániu a totálnej zmene myslenia a smeru cesty, ktorou máme ísť. Viem, že nie každý kresťan svoje znovuzrodenie prežíva emotívne, no boli sme v tom až po uši. Radostný, maličký, naivný, proste najšťastnejšie bábätká na svete v Otcovej náruči.


Vo svojej mysli sa mi zrodili myšlienky, súvislé vety, ktoré nemohli od nikadiaľ inokadiaľ prísť, ak len neboli vložené samým Bohom. O tom čo máme robiť, s kým sa máme stretnúť, a kam chodiť. Viem, že sme s Radkom prežili skúsenosť, na ktorú sa nezabúda a moja hlboká vďačnosť k Bohu je aj za to, že sme vlastne s Radkom duchovné dvojičky, a na svoje znovuzrodeniny spomíname strašne radi! Nikdy slová neobsiahnu vďaku, ktorú cítim a uvedomujem si preto čo Ježiš urobil pre nás a za nás. Ježiš je tá jediná realita, ktorá sa nám dala poznať. Svoje staré heslo mením na -
"Treba hľadať pravdu, veď len jedna je a to tá, že Pravda Ježiš Kristus je"

Dýka a kríž

http://www.cirkevbezhranic.eu/download.php?documentID=548&fileID=401

David Wilkerson je výnimočný kazateľ známy po celom svete. V knihe Dýka a kríž rozpráva skutočný príbeh o jeho pôsobení v New Yorku, v Brookline, najnebezpečnejšej štvrti, ktorá je známa množstvom gangov, ktoré neustále medzi sebou bojujú.  

David jedného dňa číta v novinách príbeh o piatich mladých chlapcoch z Brooklinu, ktorí brutálne zabili jedného postihnutého chlapca. Keď sa zahľadí na kresbu týchto chlapcov, je plný súcitu naproti týmto deťom a rozplače sa. Z neznámeho dôvodu cíti, že Pán ho povoláva, aby išiel do tohto mesta a kázal. 

Príbeh je plný zázrakov a zvláštnych udalostí, cez ktoré David prechádza pod taktoukou úžasného božieho vedenia. David sa dostáva k chlapcom a dievčatám z tejto štvrte, ktorí prežívajú z jendého dňa na druhý, sú v zajatí drôg, strachu o svoj život a najmä v osamelosti a hlbokej vnútornej prázdnoty. David neustále čelí nebezpečenstvu a k tomu neustálemu posmechu, no cez to všetko prichádza ovocie.

Dýka a kríž je skvelý príbeh, ktorému sa oplatí venovať pozornosť už len z toho dôvodu, že je to skutočný príbeh. Ja sama som bola veľakrát až prekvapená tým, akým spôsobom Boh konal a človek ani prinajmenšom by nemohol poznamenať, že išlo len o nejakú súhru udalostí. Boh je živý a neustále robí zvláštne divy a zázraky, tam kde končí ľudská sila začína jeho moc. 

Vďakabohu je táto kniha voľne prístupá na internete, takže vrelo odporúčam!!!!

http://www.cirkevbezhranic.eu/download.php?documentID=548&fileID=401 

POSTMODERNA (3. časť)

Heslo: „Buď sám sebou“
sa stalo novodobým postmoderným náboženstvom

Kresťanstvo a postmoderna

Základné črty postmodernizmu a postmoderny jasne ukazujú, že ide o fenomén nezlúčiteľný s kresťanským svetonázorom. Drvivá väčšina postmoderných princípov a hodnôt (ak vôbec možno hovoriť o princípoch a hodnotách v súvislosti s postmodernou) sú v rozpore s kresťanskými princípmi a hodnotami. Kresťanstvo verí v jednu objektívnu uchopiteľnú pravdu. Ježiš o sebe povedal, že je cesta, pravda a život, a nikto nemôže prísť k Bohu, ak len nie skrze neho (Jn 14,6). Takisto povedal, že keď človek spozná pravdu, tá pravda ho vyslobodí (Jn 8,32). Už len v týchto dvoch výrokoch môžeme pozorovať napätie s postmodernizmom. Ježiš o sebe povedal, že je jedinou cestou k Bohu – postmodernizmus hlása, že každý ma svoju vlastnú, rovnako dobrú cestu. Povedal tiež, že On sám je pravda a poznanie pravdy človeka vyslobodí. Postmoderné myslenie verí na osobnú pravdu, ktorá je relatívna a individuálna, pravdu ako takú nemožno podľa postmoderných ľudí spoznať, keďže objektívna pravda ani neexistuje. Základné prvky biblickej viery úplne odporujú postmodernému mysleniu!
Dôležitým rozdielom medzi kresťanským a postmoderným svetonázorom je to, že kresťanstvo je exkluzivistické a postmodernizmus je inkluzivistický. To, že kresťanstvo je exkluzivistické, znamená, že považuje Ježiša za jedinú cestu k Bohu, a tým pádom sa ostatné náboženstvá mýlia vo svojom hľadaní Boha. Pri takomto výroku sa postmodernému človeku obracia žalúdok, keďže podľa neho má každý tú svoju pravdu a nech si verí, čomu chce. To, že niekto úprimne verí, má pre postmoderného človeka veľkú hodnotu – väčšiu ako to, v čo verí. Kresťanstvo pokladá každú, hoci úprimnú, vieru, ktorá nesmeruje k Nazaretskému Ježišovi, za mylnú a neúčinnú. Úprimnosť viery nie je dôležitejšia ako jej obsah! Nová zmluva používa pre mylnú vieru slovo apaté, ktoré doslova znamená „zvod, blud“. Človek môže veľmi úprimne veriť bludom! Podľa Písma je každý duch, ktorý nevyznáva Ježiša Krista, duchom bludu. Prečo by Ján vyzýval kresťanov, aby neverili každému duchu, ale aby ich skúmali, resp. aby skúmali obsah ich posolstva? (1Jn 4,1-6). Človek sa môže veľmi úprimne mýliť, a preto biblická viera má byť úprimná, ale iba ak je to viera v pravdu.
Biblické kresťanstvo taktiež zdôrazňuje, že Božie Slovo, Biblia, je absolútna norma pre život človeka a podľa toho, ako žil vzhľadom na túto normu, bude aj súdený. Toto je ďalší výrok, ktorý je rozpore s postmoderným relativizmom, v ktorom nie je miesto pre nič absolútne, počnúc normami. V súvislosti s morálnym relativizmom je dôležité spomenúť práve konzervatívne hodnoty, ktoré sú uprostred postmodernej spoločnosti tak zaznávané. Konzervatívne hodnoty vychádzajú zo žido-kresťanského svetonázoru a majú stabilný charakter – sú dané biblickými normami a nepodliehajú spoločensko-kultúrnemu vývoju. Všetko, čo je fixné a robí si univerzálny nárok (ako napríklad Desatoro) je nezlučiteľné s postmoderným relativistickým cítením, ktoré baží po bezhraničnej tolerancii a nezávislosti. Konzervatívne hodnoty volajú po svätosti a poriadku, kde tolerovanie hriechu a relativizovanie Boha nemá miesto. S konzervatívnymi hodnotami súvisí aj postmoderný „boom“ médií. Biblické konzervatívne hodnoty zdôrazňujú osobnú zrelosť, rodinný život, vzdelanie a svedomitú prácu. Človek sa nemôže ani priblížiť k týmto ideálom, keď je jeho život neustále sýtený mliekom populárnej kultúry a médií. Žiadny prelomový vynález, ktorý zmenil vývoj sveta, sa neudial pri surfovaní na chatovacích stránkach. Preto je dôležité, aby kresťania odolali tlaku médií a zosilnili dôraz na akademické vzdelanie, čítanie a štúdium vôbec. Kedysi bolo bežné, že deti uvedomelých rodičov chodili na hodiny klavíra, hrávali spolu šach, a voľné chvíle trávili čítaním kníh a športom. Dnes sa celé životné úsilie mladej generácie presunulo z knižníc, univerzít a ihrísk na obrazovku počítača, TV, alebo mobilného telefónu. Samozrejme, že univerzity sú plné študentov, možno plnšie ako kedykoľvek predtým, ale mnohí z týchto študentov chodia do školy, lebo musia, a ťažisko ich snaženia aj tak zostáva v letargickej pozícii pri obrazovke. Takéto prežitie života danému človeku nič neprinesie, no nielen jemu – je zhubné pre jeho rodinu, okolie, ako aj pre cirkev.
Postmoderna počas posledných niekoľko desaťročí aktívne formovala a formuje myslenie a správanie ľudí. Keďže postmodernizmus atakuje mnohé kresťanské hodnoty, je potrebné považovať ho za nepriateľa kresťanského svetonázoru. Nepriateľa treba poznať, aj keď to nemusí byť úplne jednoduché. Prajeme čitateľom Logosu, aby sa nepripodobňovali tomuto svetu a nenechali sa formovať postmodernými hodnotami, ale aby držali vieru a konzervatívne hodnoty až do Pánovho príchodu.

POSTMODERNA (2. časť)

Charakteristické črty postmoderného myslenia

1. Popieranie jednej objektívnej pravdy
Jedným z hlavných „výdobytkov“ postmodernizmu je upustenie od hľadania pravdy ako takej, pretože pravda nielenže neexistuje, ale keby aj existovala, bola by pre človeka nepoznateľná. Postmoderní ľudia stratili záujem o pravdu, pretože pre nich nepredstavuje de facto žiadnu hodnotu. Každý človek si vytvára svoju pravdu a táto osobná pravda je rovnako skutočná, hodnotná a legitímna ako pravda hocikoho iného. Takýto človek hovorí: „Toto je tvoja pravda, ale toto je moja.“ Keďže pravda sa tým pádom rôzni od človeka k človeku a od komunity ku komunite, existuje iba v subjektívnej forme. Objektívna pravda, ktorá je rovnaká pre každého v každom čase a na každom mieste, v myslení postmoderny neexistuje.

2. Zážitok namiesto pravdy
Pravda ako taká je pre postmoderného človeka neuchopiteľná a preto nezaujímavá. Zaujíma ho skôr zážitok, osobná skúsenosť. Skúsenosť nabrala v postmodernom myslení omnoho väčší význam ako pravda, pretože skúsenosť je osobná a uchopiteľná. V postmodernom myšlienkovom svete sa skúsenosť neustále mení, čo vyhovuje práve človeku postmoderny, ktorý neverí v stabilitu, rast, alebo hocijakú vyššiu normu, podľa ktorej by mal žiť.
Človek a jeho „ja“ spája svoje skúsenosti do vlastného svetonázoru, ktorý je pre neho dôležitejší ako hocijaký iný svetonázor – či už ide o svetonázor iného človeka, náboženskej skupiny alebo filozofie. V tomto prípade sa každé „ja“ rozhoduje o tom, čo je dobré a správne. Vyššia norma, či už morálna alebo náboženská, si na takéhoto človeka nemôže vytvárať žiadny nárok – je to len jedna z mnohých právd s malým „p“. Ľudí s podobným zmýšľaním stretávame na každom kroku. Tvrdia, že neexistuje jedna viera, filozofia, prípadne náboženstvo, ktoré by mali zastávať všetci ľudia. Ak niekto vyznáva vieru, ktorá tvrdí, že je jedna konkrétna norma pre všetkých, je vyhlásený za úzkoprsého, bigotného fanatika. Keď už sa postmoderný človek rozhodne pre spiritualitu, atraktívnymi sú pre neho práve také náboženstvá, ktoré sú postavené na mystike a zmyslovom zážitku. Postmoderní kresťania v Amerike inklinujú k tradičnej obradovej spiritualite a stredovekej mystike. Fascinácia obradom a rituálom ide ruka v ruke s túžbou po duševnej skúsenosti, ktorá je pre postmoderného človeka dôležitejšia ako duchovná pravda.

3. Popieranie „metanaratívu“
Vo filozofickej (aj teologickej) terminológii existuje termín „metanaratív“ (dosl. „nad-príbeh“), ktorý označuje dejovú pravdu zastrešujúcu dianie na celom svete počas celej histórie. Metanaratív sa spája s náboženstvami, ktoré vysvetľujú priebeh dejín, stav človeka voči Bohu, a pod. Najznámejší (a, samozrejme, jediný pravdivý) metanaratív je ten, ktorý zachytáva Biblia – od stvorenia až po Pánov príchod a vzkriesenie. Metanaratív Písma ovplyvňoval cez žido-kresťanský svetonázor myslenie západnej civilizácie, avšak postmoderné myslenie druhej polovice 20. storočia vyhlásilo vojnu jednej normatívnej skutočnosti platnej pre všetkých ľudí. Od nihilistických „detí kvetov“ až po dnešnú generáciu vidíme fascináciu osobnou pravdou, najlepšie keď je iná ako pravda hocikoho iného. Heslo: „Buď sám sebou“ sa stalo novodobým postmoderným náboženstvom, kde jedinou pravdou a bohom je ľudské ego. Preto má v postmodernom myslení každý človek svoj „mikronaratív“ – životný príbeh a filozofiu, ktorá je výsledkom súčtu jeho osobných skúseností, názorov a hlavne pocitov. Príbehy ľudí sa stali dôležitejšími ako ich reálny stav.

4. Relativizmus
Všetky vyššie uvedené črty postmoderného myslenia vedú k jednej z jeho hlavných čŕt, do relativizmu. Postmoderný relativizmus sa dotýka každej oblasti života, hlavne však morálky, náboženstva a filozofie. Čitatelia sa už iste stretli s odpoveďou typu: „To, čo vravíš, je relatívne – všetko je, koniec-koncov, relatívne.“ Slovo relatívny pochádza z latinského slova relativus, ktoré znamená „vzťahujúci sa (na niečo).“ Postmodernizmus vyvýšil vzťah s „pravdou“ nad pravdu samotnú. Keďže vzťah sa mení v závislosti od každého človeka, aj pravda sa mení. Termín relativizmus teda naznačuje, že hodnoty (ich obsah a kvalita) sú závislé od človeka, ktorý ich vyznáva, a preto nie sú stabilné, ani neexistujú sami osebe. Hodnoty, či už morálne, náboženské, politické, alebo iné, si vytvára človek, a preto ich nemôže vnucovať nikomu inému, pretože každý ma svoje osobné hodnoty, ktoré sú rovnako dobré a správne. Úprimnosť a vernosť týmto osobným hodnotám sa v postmodernom myslení cení viac ako uplatňovanie všeobecne platných, zaužívaných hodnôt. Tento názor je zodpovedný za upustenie od konzervatívnych hodnôt, ktoré sa pre postmoderných ľudí stali neúnosnými a obmedzujúcimi, lebo im bránili v tom, aby boli úprimní k sebe samým. Keďže tento postoj sa stal postojom spoločenskej väčšiny, závažne ovplyvnil spoločenské hodnoty ako aj tých, ktorí tento postoj nezaujali. Relativizmus dosiahol prevahu a jeho uplatňovanie je často militantné voči menšinám, ktoré sa rozhodli vyznávať konzervatívne hodnoty. Intolerancia voči relativizmu je v dnešnej dobe netolerovateľná. Tolerancia sa stala hodnotou, ktorá má v životoch postmoderných ľudí väčšiu cenu ako pravda, alebo morálka – veď pravda aj morálka sú podľa nich relatívne, každý má svoju.

5. Fascinácia médiami
Ideálna pôda pre šírenie postmoderných myšlienok je dnešná premedializovaná kultúra. Zrejme každý človek si všimol, že s nástupom multimédií (hlavne mladí) ľudia prestali byť fascinovaní literatúrou, tradičným umením a akademickým vzdelaním. Na dnešnú mladú generáciu každý deň útočí smršť obrazu a zvuku cez televízne obrazovky, internet, mp3 prehrávače, atď. Tragédiou je, že mladí neberú tento frontálny útok ako útok, ale ako prínos. Ľudia počas stáročí snívali o aktivite, napredovaní, vynálezoch, a keď sa mnohé z nich konečne stali skutočnosťou, drvivá väčšina sa začala oddávať neproduktívnej pasivite. Akademické vzdelanie, napriek tomu, že je konečne prístupné pre všetkých, prestáva byť zaujímavé, hoci svet dosiahol väčšie poznanie ako kedykoľvek predtým. Knihy, ktoré viac nie sú iba doménou niekoľkých učencov, prehrávajú boj s chatom a videoklipmi. Postmoderný človek nemá čas na to, aby sa stíšil a zamyslel hlbšie nad vlastným životom, lebo má neustále na ušiach slúchadlá a pred očami má spleť obrazov, ktoré vystriedali riadky čítaného textu. Keď už v texte nie je žiadny daný význam, ako to tvrdil (literárny kritik!) Derrida, načo sa textom vôbec zaoberať? Nudné čítanie postmodernizmus vymenil za „kreatívne“ chatovanie.
Hoci postmoderní ľudia povýšili kreativitu a jedinečnosť nad logiku a správnosť, mediálny život, ktorý vedú, ich pripravil aj o poslednú kvapku predstavivosti – médiá všetko vymyslia za nich. Keďže však médiá hlásajú postmoderné „hodnoty“ ako nihilizmus a relativizmus, títo konzumenti sa stávajú ich učeníkmi napriek tomu, že seba predstavujú ako tých, ktorí sú „sami sebou“. Realita je však úplne iná. Napriek tomu, že postmoderný človek tvrdí, že vyznáva svoju osobnú pravdu líšiacu sa od pravdy iného človeka (najmä, ak je ten človek konzervatívny kresťan), realita je taká, že vyznáva „pravdu“, ktorú mu nanútili médiá cez obraz a zvuk. Či už ide o televízne relácie, internetové chatovacie miestnosti, alebo hudbu – na týchto a im podobných platformách sa formuje svetonázor postmoderného človeka.

POSTMODERNA (1. časť)

Druhá polovica minulého storočia zaznamenala závažné spoločenské zmeny. Tieto otriasli všetkými hodnotami, ktoré západná civilizácia považovala za nedotknuteľné a posvätné. Čo sa stalo? Prečo knihy na policiach zapadajú prachom? Čo spôsobuje, že smršť obrazov, fiktívne príbehy a fantazírovanie za doprovodu (často nevkusnej) hudby v slúchadlách nahrádza túžbu po poznaní pravdy a akademickom vzdelaní? Svet sa mení závratnourýchlosťou a ignorovať tieto javy znamená nechať sa nimi formovať a pohltiť. Biblia kladie silný dôraz na pochopenie doby. Kronikár opisuje Izachárových synov ako tých, „ktorí rozumeli časom, vediac čo má robiť Izrael“ (1Kr 12,32). Tak isto kráľ Ahasvér sa išiel po skutku neposlušnosti kráľovnej Vašti poradiť s mudrcmi, ktorí poznali časy (Est 1,13). Načo by písal apoštol Pavol Timoteovi detailný opis prevrátených ľudí, ktorí prídu v posledných časoch (2 Tim 3,1-9), ak nie preto, že ich mal Timotej (ako aj cirkev posledných dní) spozorovať v spoločnosti? Ak chce kresťan obstáť pred útokmi ducha doby, musí poznať jeho zbraneprírodné katastrofy. Na druhej strane, nie je dobre ich ignorovať a zamerať sa iba na zmeny v spoločnosti. Je potrebné bojovať dobrý boj na všetkých frontoch. Jedným z kľúčových fenoménov týkajúcich sa ducha doby je práve postmoderna. Hoci pre akademikov je tento pojem už viac-menej klišé, mnohí „bežní smrteľníci“
ho vôbec nepoznajú. Niektorí z nich o postmoderne možno už počuli, avšak vôbec ju nespájajú s dianím vo svete. Domnievame sa, že keby ľudia vedeli viac o postmoderne, prestali by sa toľko
čudovať, čo sa to deje so svetom a zaujali by omnoho proaktívnejší postoj. Je omnoho ľahšie bedákať a pohoršovať sa, ako porozumieť dobe vediac, čo má kresťan robiť, aby nebol jeho život iba prežívaním, ale aktívnou oslavou Boha vo všetkých oblastiach. Práve postmoderné myslenie (pod diablovou taktovkou, samozrejme) má na svedomí, že dnešní ľudia inklinujú k morálnemu relativizmu, upusteniu od konzervatívnych hodnôt, fascinácii médiami a obrazom, ako aj k odmietnutiu žido-kresťanského svetonázoru. Duch postmoderny sa snaží ľuďom nanútiť šedú namiesto čierno-bielej, neistotu namiesto istoty, zážitok namiesto pravdy. Znie to povedome? V nasledovných riadkoch priblížime čitateľom Logosu fenomén zvaný postmoderna a poukážeme na jeho zhubné vplyvy na myslenie i správanie ľudí.

Myšlienkové pozadie
postmodernizmu

Je dôležité si uvedomiť, že postmodernizmus a postmoderna nie sú úplne synonymické. Hoci ich v tomto článku používame takmer zámenne, na úvod čitateľovi predstavíme tieto základné pojmy. Postmodernizmus je myšlienkový smer, ktorý bol uplatňovaný vo filozofii, vede a umení od druhej polovice 20. storočia. Postmoderna, na druhej strane, je už celkový svetonázor – súčet hodnôt, teórií – je to celkový spoločenský stav, ktorý do značnej miery podmieňuje ďalšie spoločenské javy ako myslenie a správanie skupiny alebo jednotlivca, spoločenské hodnoty, populárne názory, a pod. Už zo slova postmodernizmus sa môžeme domnievať, že ide o smer nasledujúci modernizmus. Na to, aby sme pochopili postmodernizmus, potrebujeme vedieť, čo je (resp. čo bol) modernizmus. Modernizmus bol myšlienkový smer, ktorý bol postavený na humanistických základoch osvietenskej filozofie. Podľa myslenia modernizmu existuje jedna objektívnapravda, ktorá je poznateľná pomocou vedeckej metódy. Pozitívne vedy, t. j. exaktné vedy s merateľnými výsledkami, sú prostriedkami poznania, ktoré musí byť takisto objektívne. Táto filozofia je založená na racionalizme, pozitivizme a materializme. Ľudia boli optimistickí voči
vzdelávaniu, štúdiu a výskumu, lebo podľa modernistického zmýšľania to boli ušľachtilé prostriedky s ušľachtilým cieľom – poznaním pravdy. Modernizmus nemôžeme považovať za kresťanský myšlienkový smer, keďže človeka postavil do popredia ako bytosť, ktorá je sama o sebe schopná spoznať pravdu, ktorá musí byť za každých okolností racionálna a objektívna. Na tejto filozofii bol postavený napríklad marxizmus, vedecký ateizmus, a iné myšlienkové systémy. S modernizmom však boli spojené aj pozitívne hodnoty ako optimistický prístup k poznaniu pravdy, dôraz na vzdelanie a výskum, a iné. Hlavným problémom modernizmu však bol jeho materialistický základ, ktorý viedol modernistov k úplnému odmietnutiu a ignorovaniu duchovna a objektívne nezmerateľnej skutočnosti. Prvým veľkým kritikom racionalistických a objektivistických myšlienok bol nemecký filozof Immanuel Kant (ktorý časovo predišiel modernizmus). Kant tvrdil, že existuje svet sám osebe a svet, ako sa javí. Človek podľa Kanta nemôže objektívne spoznať svet, aký je sám osebe, t. j. nemôže spoznať realitu takú, aká v skutočnosti je. Tam, kde končí racionálne myslenie, schopnosť a spôsobilosť poznávať, tam
podľa Kanta začína viera. Viera je v Kantovej filozofii spôsob poznávania neviditeľného, objektívne nezmerateľného a sama osebe nie je racionálna. Ďalším otvoreným kritikom racionalizmu a neskôr modernizmu bol ďalší známy nemecký filozof, Fridrich Wilhelm Nietzsche. Podľa Nietzscheho je pravda absurdum – niečo, za čo sa neoplatí bojovať. Vedecké fakty sú iba metafory vtesnané do akceptovaných právd. V Nietzscheho videní sú to teda klamstvá. Veci, ktoré sú z pohľadu ľudí pravdivé, skutočné a jedinečné, sú v Nietzscheho videní sveta neustále
sa opakujúce javy, ktoré sa objavujú v každom spoločenskom vývojovom stupni a spoločnosť na ne ako keby zabúdala. Z pár riadkov o Nietzscheho filozofii si každý domyslí, že Nietzsche položil
základy pre iracionálnu filozofiu, ktorá sa stala základným kameňom neskoršieho existencializmu. Jeho myšlienky smerovali k nihilizmu (v praxi ide o odmietnutie všetkých náboženských a morálnych hodnôt) a pesimistického videnia budúcnosti, kde jediný významýznam malo uplatnenie tzv. vôle k moci.

Existencializmus je jedným zo základných pilierov postmoderného myslenia. Základnou myšlienkou existencializmu je popieranie existencie objektívnych hodnôt a zdôrazňovanie ľudskej slobody a skúsenosti. Existencializmus postavil existenciálnu ľudskú skúsenosť na piedestál. Skúsenosť sa stala dôležitejšou ako samotná pravda – pravda ako pojem je nezmyslom a človek sa s ňou podľa existencialistov nemá zaoberať – podľa nich je to zbytočné. Treba pripomenúť, že podobne ako v prípade Nietzscheho, ktorý sa silne dištancoval od kresťanstva, bol aj hlavný prúd existencializmu ateistický. Ako vidíme, korene postmodernizmu siahajú k filozofiám, ktoré (až na Kanta) výslovne popierali tradičné žido-kresťanské hodnoty a etiku. Samotný nástup postmodernizmu ako filozoficko-literárno-umeleckého smeru sa datuje do začiatku druhej polovice 20. storočia. Jedným z protagonistov tohto hnutia bol francúzsky filozof a literárny kritik Jacques Derrida. Predstavil myšlienku, že v písanom texte neexistuje
žiadny vnútorný význam daný jeho autorom. Význam textu vzniká až pri čítaní a mení sa od čitateľa k čitateľovi. Samotný vzťah čitateľa k textu je podľa Derridu významovo dôležitejší ako samotný text! Význam čitateľ z textu získava tak, že text „dekonštruuje“, t. j. rozoberie ho a samotný význam sa zrodí pri opätovnej stavbe rozložených významových jednotiek textu.
Keď uplatníme takýto princíp k čítaniu Písma, môže si každý vyvodiť z biblických pasáži to, čo len chce a podľa Derridu to tak má byť. Podľa Derridovej postmodernej literárnej kritiky neexistuje pôvodný Lukáš Skutkom, a už vôbec sa pri takejto filozofii nedá hovoriť o význame, ktorý dal textom Svätý Duch! Francúzski filozofi v 60. a 70. rokoch minulého storočia ako Foucault, Baudrillart, alebo Lyotard adaptovali postmodernú filozofiu a ovplyvnili tak myslenie ľudí od akademikov, cez umelcov, až po mládež. Postmoderná filozofia, spolu s dedičstvom existencializmu, otvorila ľuďom bránu do kvázi slobody, v ktorej neexistuje absolútna pravda ani absolútna morálka – všetko je relatívne a závisí od jedinca alebo od komunity, ktorá bude hľadať svoju verziu pravdy. To, čo kedysi bývalo doménou pár excentrikov na okraji spoločnosti (ako bol napríklad význam, ktorý dal Pavel svojim listom, Nietzsche), sa s nástupom postmoderny
stalo charakteristickým pre hlavný prúd. (angl. mainstream).

1.časť článku o postmoderne. Prevzaté z Logosu, autor Peter Málik.
 

Pozoruhodná skutočnosť

Prečo ľudia nemajú čas?

Rád by som chcel upozorniť na jednu skutočnosť, ktorej nerozumiem a nikto mi ju ani nevie vysvetliť. Pozrite- keď pred sto rokmi obchodník zo Sttutgardu chcel uzavrieť obchod s ľuďmi z Essenu, musel cestovať dostavníkom 5 dní tam a 5 dní späť. 10 dní na cestu a možno 2 dni na jednanie. Dnes obchodníkovi stačí jeden telefonát a obchod je uzavretý. Ušetril 12 dní. Keď však sledujem obchodíkov ani jeden nemá nadbytok času! Každý hovorí: nemám čas! Ako to vlastne je? 

Alebo: Celý vývoj smeruje k tomu, aby všetko bolo čo najviac zjednodušené. Moja matka (samozrejme ide o matku spisovateľa-nie moju:-)) denne prečítala 4 kapitoly z Biblie a ešte mala čas pomodliť sa za všetkých svojich blízkych. V tom čase neboli ešte elektornické práčky, ani kuchynské roboty. Musela sa postarať o osem detí, bielizeň nebola z umelých vlákien, ponožky a pančuchy neboli zo silonu, takže ich bolo treba štopkať. A predsa mala čas prečítať si 4 kapiitoly z Biblie. Máte vy na to čas? Odpoveď znie: Nie! Ako je to možné? 

Chápete? Všetko je spravené tak, aby sme šetrili časom- a pritom nikto nemá čas. Viete to vysvetliť? Veľa som o tom rozmýšľal a neviem to pochopiť. Je však jedno objasnenie, ale to ľudia nechcú počuť: V pozadí stojí niekto, kto ich poháňa. Ako keby nad nimi bičom plieskal krotiteľ v cirkuse. Biblia to vysvetľuje takto: ten niekto to je diabol. Teraz sa vynorí otázka. Skutočne existuje diabol? Áno, existuje. ,, Vládca temnosti."

Minule mi jeden ćlovek v rozhovore povedal: mám dosť tohoto kresťanstva, skoncoval som s ním." Ja som mu povedal: ,, To je omyl. Vás dostal do svojej moci diabol a ten s vami skoncuje." S úsmevom odpovedal: ,,Diabol? A existuje vôbec diabol?" 

V Biblii je zaznamenaný tento príbeh: Diabol vyviedol Ježiša na vysoký vrch, z ktorého je výhľad do široka-ďaleka. Diabol odhrnie záclony a Ježiš v duchu vidí všetky kráľovstvá sveta a ich slávu. Diabol mu povedal: ,, Toto všetko ti dám, ak padneš na kolená a pokloníš sa mi." Tento dej ma prekvapil, lebo je to jediné miesto, kde Ježiš neprotirečí diablovi. Necháva v platnosti to, že diabol panuje na zemi. 

Hovorím vám, že človek je slepý a nerozvážny. Nevidí, že existujú moci temnoty. Ako by sme mohli inak ale vysvetliť mnohé, čo sa deje vo svete? Chcem tu spomenúť len niekoľko vecí. 

Myslím tým napríklad tých, ktorí sú otrokmi drog, alkoholu a podobne. Raz v noci prišiel ku mne riaditeľ jedného podniku. Bol riadne natankovaný, rozumiete, vypil veľa alkoholu. Ale ešte bol trošku pri rozue a prosil ma: ,, Pomôžte mi! Nemôžem inak ako chľastať. Môj otec chlastal a ja som to po ňom zdedil. Musím piť." Čo myslíte, koľko je takých ľudí, ktorí vo svojom srdci vzdychajú: ja musím. Kto im to rozkazuje! Pozrite sa len na celú biedu naśich čias a zbadáte, že existuje moc temnoty, ako o tom píše Biblia. 

Veľký nemecký básnik Goethe napísal veľkolepú drámu ,, Faust". Vystupuje tam dievča menom Margaréta, čisté, nedotknuté dieťa, ktoré je potom zvedené. Jej brat chce jej česť hájiť a preto ju bráni pred jej zvodcom. Pritom sa s ním pustí do bitky, v ktorej ho zabijú. Margaréta spolupracuje so svojím zvodcom a aby sa k nej mohol dostať podáva svojej matke uspávací prostriedok, z ktorého tá umrie. A keď sa jej narodí dieťa, usmrtí ho- tak ako aj dnes matky usmrcujú svoje deti už v materinskom tele. Aké ťažké bremeno vraždy berú na seba! Nakoniec sa to dievča stane teda viacnásobným vrahom. Zabilo matku, dieťa a brata. Vtedy vysloví tieto strašné slová: Všetko to, čo ma k tomu dohnalo bolo také krásne. Zdalo sa mi to také dobré, príjemné." Goethe vôbec nebol taký hlúpy, ale vo Faustovi jasne ukazuje, že v celom tom príbehu mal prsty diabol.