POSTMODERNA (1. časť)

Druhá polovica minulého storočia zaznamenala závažné spoločenské zmeny. Tieto otriasli všetkými hodnotami, ktoré západná civilizácia považovala za nedotknuteľné a posvätné. Čo sa stalo? Prečo knihy na policiach zapadajú prachom? Čo spôsobuje, že smršť obrazov, fiktívne príbehy a fantazírovanie za doprovodu (často nevkusnej) hudby v slúchadlách nahrádza túžbu po poznaní pravdy a akademickom vzdelaní? Svet sa mení závratnourýchlosťou a ignorovať tieto javy znamená nechať sa nimi formovať a pohltiť. Biblia kladie silný dôraz na pochopenie doby. Kronikár opisuje Izachárových synov ako tých, „ktorí rozumeli časom, vediac čo má robiť Izrael“ (1Kr 12,32). Tak isto kráľ Ahasvér sa išiel po skutku neposlušnosti kráľovnej Vašti poradiť s mudrcmi, ktorí poznali časy (Est 1,13). Načo by písal apoštol Pavol Timoteovi detailný opis prevrátených ľudí, ktorí prídu v posledných časoch (2 Tim 3,1-9), ak nie preto, že ich mal Timotej (ako aj cirkev posledných dní) spozorovať v spoločnosti? Ak chce kresťan obstáť pred útokmi ducha doby, musí poznať jeho zbraneprírodné katastrofy. Na druhej strane, nie je dobre ich ignorovať a zamerať sa iba na zmeny v spoločnosti. Je potrebné bojovať dobrý boj na všetkých frontoch. Jedným z kľúčových fenoménov týkajúcich sa ducha doby je práve postmoderna. Hoci pre akademikov je tento pojem už viac-menej klišé, mnohí „bežní smrteľníci“
ho vôbec nepoznajú. Niektorí z nich o postmoderne možno už počuli, avšak vôbec ju nespájajú s dianím vo svete. Domnievame sa, že keby ľudia vedeli viac o postmoderne, prestali by sa toľko
čudovať, čo sa to deje so svetom a zaujali by omnoho proaktívnejší postoj. Je omnoho ľahšie bedákať a pohoršovať sa, ako porozumieť dobe vediac, čo má kresťan robiť, aby nebol jeho život iba prežívaním, ale aktívnou oslavou Boha vo všetkých oblastiach. Práve postmoderné myslenie (pod diablovou taktovkou, samozrejme) má na svedomí, že dnešní ľudia inklinujú k morálnemu relativizmu, upusteniu od konzervatívnych hodnôt, fascinácii médiami a obrazom, ako aj k odmietnutiu žido-kresťanského svetonázoru. Duch postmoderny sa snaží ľuďom nanútiť šedú namiesto čierno-bielej, neistotu namiesto istoty, zážitok namiesto pravdy. Znie to povedome? V nasledovných riadkoch priblížime čitateľom Logosu fenomén zvaný postmoderna a poukážeme na jeho zhubné vplyvy na myslenie i správanie ľudí.

Myšlienkové pozadie
postmodernizmu

Je dôležité si uvedomiť, že postmodernizmus a postmoderna nie sú úplne synonymické. Hoci ich v tomto článku používame takmer zámenne, na úvod čitateľovi predstavíme tieto základné pojmy. Postmodernizmus je myšlienkový smer, ktorý bol uplatňovaný vo filozofii, vede a umení od druhej polovice 20. storočia. Postmoderna, na druhej strane, je už celkový svetonázor – súčet hodnôt, teórií – je to celkový spoločenský stav, ktorý do značnej miery podmieňuje ďalšie spoločenské javy ako myslenie a správanie skupiny alebo jednotlivca, spoločenské hodnoty, populárne názory, a pod. Už zo slova postmodernizmus sa môžeme domnievať, že ide o smer nasledujúci modernizmus. Na to, aby sme pochopili postmodernizmus, potrebujeme vedieť, čo je (resp. čo bol) modernizmus. Modernizmus bol myšlienkový smer, ktorý bol postavený na humanistických základoch osvietenskej filozofie. Podľa myslenia modernizmu existuje jedna objektívnapravda, ktorá je poznateľná pomocou vedeckej metódy. Pozitívne vedy, t. j. exaktné vedy s merateľnými výsledkami, sú prostriedkami poznania, ktoré musí byť takisto objektívne. Táto filozofia je založená na racionalizme, pozitivizme a materializme. Ľudia boli optimistickí voči
vzdelávaniu, štúdiu a výskumu, lebo podľa modernistického zmýšľania to boli ušľachtilé prostriedky s ušľachtilým cieľom – poznaním pravdy. Modernizmus nemôžeme považovať za kresťanský myšlienkový smer, keďže človeka postavil do popredia ako bytosť, ktorá je sama o sebe schopná spoznať pravdu, ktorá musí byť za každých okolností racionálna a objektívna. Na tejto filozofii bol postavený napríklad marxizmus, vedecký ateizmus, a iné myšlienkové systémy. S modernizmom však boli spojené aj pozitívne hodnoty ako optimistický prístup k poznaniu pravdy, dôraz na vzdelanie a výskum, a iné. Hlavným problémom modernizmu však bol jeho materialistický základ, ktorý viedol modernistov k úplnému odmietnutiu a ignorovaniu duchovna a objektívne nezmerateľnej skutočnosti. Prvým veľkým kritikom racionalistických a objektivistických myšlienok bol nemecký filozof Immanuel Kant (ktorý časovo predišiel modernizmus). Kant tvrdil, že existuje svet sám osebe a svet, ako sa javí. Človek podľa Kanta nemôže objektívne spoznať svet, aký je sám osebe, t. j. nemôže spoznať realitu takú, aká v skutočnosti je. Tam, kde končí racionálne myslenie, schopnosť a spôsobilosť poznávať, tam
podľa Kanta začína viera. Viera je v Kantovej filozofii spôsob poznávania neviditeľného, objektívne nezmerateľného a sama osebe nie je racionálna. Ďalším otvoreným kritikom racionalizmu a neskôr modernizmu bol ďalší známy nemecký filozof, Fridrich Wilhelm Nietzsche. Podľa Nietzscheho je pravda absurdum – niečo, za čo sa neoplatí bojovať. Vedecké fakty sú iba metafory vtesnané do akceptovaných právd. V Nietzscheho videní sú to teda klamstvá. Veci, ktoré sú z pohľadu ľudí pravdivé, skutočné a jedinečné, sú v Nietzscheho videní sveta neustále
sa opakujúce javy, ktoré sa objavujú v každom spoločenskom vývojovom stupni a spoločnosť na ne ako keby zabúdala. Z pár riadkov o Nietzscheho filozofii si každý domyslí, že Nietzsche položil
základy pre iracionálnu filozofiu, ktorá sa stala základným kameňom neskoršieho existencializmu. Jeho myšlienky smerovali k nihilizmu (v praxi ide o odmietnutie všetkých náboženských a morálnych hodnôt) a pesimistického videnia budúcnosti, kde jediný významýznam malo uplatnenie tzv. vôle k moci.

Existencializmus je jedným zo základných pilierov postmoderného myslenia. Základnou myšlienkou existencializmu je popieranie existencie objektívnych hodnôt a zdôrazňovanie ľudskej slobody a skúsenosti. Existencializmus postavil existenciálnu ľudskú skúsenosť na piedestál. Skúsenosť sa stala dôležitejšou ako samotná pravda – pravda ako pojem je nezmyslom a človek sa s ňou podľa existencialistov nemá zaoberať – podľa nich je to zbytočné. Treba pripomenúť, že podobne ako v prípade Nietzscheho, ktorý sa silne dištancoval od kresťanstva, bol aj hlavný prúd existencializmu ateistický. Ako vidíme, korene postmodernizmu siahajú k filozofiám, ktoré (až na Kanta) výslovne popierali tradičné žido-kresťanské hodnoty a etiku. Samotný nástup postmodernizmu ako filozoficko-literárno-umeleckého smeru sa datuje do začiatku druhej polovice 20. storočia. Jedným z protagonistov tohto hnutia bol francúzsky filozof a literárny kritik Jacques Derrida. Predstavil myšlienku, že v písanom texte neexistuje
žiadny vnútorný význam daný jeho autorom. Význam textu vzniká až pri čítaní a mení sa od čitateľa k čitateľovi. Samotný vzťah čitateľa k textu je podľa Derridu významovo dôležitejší ako samotný text! Význam čitateľ z textu získava tak, že text „dekonštruuje“, t. j. rozoberie ho a samotný význam sa zrodí pri opätovnej stavbe rozložených významových jednotiek textu.
Keď uplatníme takýto princíp k čítaniu Písma, môže si každý vyvodiť z biblických pasáži to, čo len chce a podľa Derridu to tak má byť. Podľa Derridovej postmodernej literárnej kritiky neexistuje pôvodný Lukáš Skutkom, a už vôbec sa pri takejto filozofii nedá hovoriť o význame, ktorý dal textom Svätý Duch! Francúzski filozofi v 60. a 70. rokoch minulého storočia ako Foucault, Baudrillart, alebo Lyotard adaptovali postmodernú filozofiu a ovplyvnili tak myslenie ľudí od akademikov, cez umelcov, až po mládež. Postmoderná filozofia, spolu s dedičstvom existencializmu, otvorila ľuďom bránu do kvázi slobody, v ktorej neexistuje absolútna pravda ani absolútna morálka – všetko je relatívne a závisí od jedinca alebo od komunity, ktorá bude hľadať svoju verziu pravdy. To, čo kedysi bývalo doménou pár excentrikov na okraji spoločnosti (ako bol napríklad význam, ktorý dal Pavel svojim listom, Nietzsche), sa s nástupom postmoderny
stalo charakteristickým pre hlavný prúd. (angl. mainstream).

1.časť článku o postmoderne. Prevzaté z Logosu, autor Peter Málik.