???

Dnes a vlastne už dlhšiu dobu sa zamýšľam nad tým, ako je možné, že ľudia sa k Bohu stavajú s tak rozdielnymi postojmi... najzvláštnejšie je, že väčšine ľudí je jedno, čo si o Ňom myslia, resp. je im ľahostajný. Aj napriek tomu, že o Ňom počuli. Aj napriek tomu, že im bolo povedané, že Boh položil svoj život ako výkupné za nich. Im je to jedno. Viac ich vie ,,rozplakať", keď počujú ako niekto týra zvieratá alebo viac ich citovo interesuje, keď sa ubližuje nevinným deťom. Ale keď im niekto povie, že samotný Boh z lásky k nim sa nechal zahanbiť, umučiť, strápiť k smrti, sú zrazu akýsi ,,náboženskí". Neviem, čo si ľudia za tým obrazom ukrižovaného Krista predstavujú. No ja tam vidím iba lásku. Lásku ku ktorej nemôžem byť ľahostajná, pretože to ani nejde. Ja si to stále prirovnávam k tomu, ako je to možné vidieť vo filmoch, keď hrdina na poslednú chvíľu zachráni človeka, aj keď jeho to stojí jeho vlastný život. Toto presne pre mňa spravil Ježiš. Umrel za mňa, no nemusel. Ale On chcel. A ľudia nemajú ani chvíľu čas, aby sa nad tým trochu zamysleli. 

KRSTY

Tuto sobotu rano sa stala nadherna vec. Dalsi traja ludia sa naplno rozhodli pre Krista a nasledovali jeho prikaz, ze sa maju pokrstit. 

Toto musim samozrejme vysvetlit. Mozno sa viaceri pytaju, preco krst? Popripade - ja uz som pokrsteny, tak naco sa krstit znova?

Co sa tyka takej dolezitej veci akou je krst, je potrebne sa na to pozriet z hladiska toho, co o tom hovori Biblia. Bozie Slovo krst neponima ako vstup do cirkvi, ani nieco formalne alebo dokonca nedobrovolne. (Kolky z vas pokrstenych v detstve ste sa pre tento krok rozhodli?) Podme si povedat nieco o biblickom krste. 

V Biblii sa na viacerych miestach ponima krst ako skutok, ktory clovek urobi dobrovolne na zaklade toho, ze sa vo svojom zivote rozhodol nasledovat Krista. A rozhodol sa tak preto, ze uveril, ze Jezis svojou smrtou za neho zaplatil, aby on mohol zadarmo prijat spasenie. Biblia ponima kazdeho cloveka ako padle stvorenie, ktore je od prirodzenia hriesne, nevie si dat rady s hriechom. Teda Biblia nas neponima ako humanisticka fylozofia, ktora hovori, ze sme vo svojej podstate dobri. Biblia o nas hovori, ze sme vpodstate uplne skazeni hriechom a nedokazeme sa svojimi skutkami dostat do neba. Preto prisiel na tento svet Pan Jezis, aby zobral na seba trest za nase hriechy... ako je napisane:Mt 1:21 a nazves Jeho meno Jezis, lebo On zachrani svoj lud od ich hriechov....

Podmienkou pre spasenie je uverit vo vykupne dielo Pana Jezisa, cinit pokanie zo svojich zlych skutkov a odvratit sa od nich a poslednym krokom je krst. Krst ma velky duchovny vyznam z hladiska toho, ze clovek tymto skutkom deklaruje, ze sa stal Jezisovym ucenikom a taktiez krst symbolizuje ukrizovanie svojho stareho Ja, svoju minulost, ktoru pri ponoreni do vody ponecha vo vode a vyjde z vody, co je symbolom Jezisovho zmrtvychvstania.  Krst nie je len pokropenie. V povodnom jazyku krst je baptiso, co znamena ponorenie. Preto sa aj clovek, ktory sa krsti musi cely ponorit do vody. Dalsou vyznamnou vecou je, ze sa clovek nekrsti v mene Jezis ale DO mena Jezis. Krstime sa do mena Jezis, pretoze sa stotoznujeme s Kristovou smrtou a Jeho zmrtvychvstanim.  A posledna vec, krst nie je niecim o com rozhoduju iny, o tom musi kazdy clovek rozhodnut sam, na zaklade toho, ze prijme Pana do svojho srdca. Ked sa pre to clovek rozhodne, moze sa dat okamzite pokrstit, samozrejme ak to mysli vazne. V skutkoch apostolov avsak vidime, ze vsetci sa krstili hned v den, v ktory uverili.

Budte mocne pozehnani. Pripajam fotky z krstu :-) 

Drahý Pane

Vďaka Ti za Tvoje slovo, v ktorom je tvoj život. Pane ďakujem Ti, že sa každý deň podobám na Tvojho Syna viac a viac. Ďakujem Ti Pane, že On za mňa zomrel, aby ja som mohla žiť. Ďakujem Ti, že On niesol za mňa to bremeno hriechov a dal mi bremeno, ktoré je ľahké. Ďakujem Ti za Tvoje zasľúbenie, že keď sa nebudem spoliehať na vlastnú rozumnosť, tak Ty urovnáš moje chodníky. Pane, nechcem byť múdra vo svojich očiach, odovzdávam sa ti a Pane očakávam, že budeš jednať v mojom živote. V tom mocnom mene Ježiš amen. 

U need HIM

Prečo vlastne píšem tento blog o Bohu? Jednoducho preto, lebo je to pre každého človeka úplne naliehavá téma. Čo má v živote väčší zmysel ako spoznať tvorcu tohto sveta a aj všetkých ľudí vrátane teba? Možno si nikdy nečítal Bibliu, preto mi prosím dovoľ, aby som ťa oboznámila so základnými pravdami o Bohu, ktoré On o sebe zjavil vo svojom slove. V prvom rade - Boh nie je žiadne náboženstvo. Jemu nezáleží na žiadnych tradíciach, obradoch, obetiach, dobrých skutkoch.Boha v prvom rade zaujímaš TY sám a tvoje srdce. Jeho prvotnou túžbou je, aby si mu otvoril svoje srdce a On sám sa ti chce dať spoznať. A nielen sa ti dať spoznať. Túži ti ukázať, že ťa veľmi miluje. A to veľmi osobne. Ako si môžem byť istá tým, že nás Boh miluje? Viete, toto je veľmi dôležitá otázka, pretože Boh nielen hovorí, že nás miluje, On nám to aj ukázal skutkom. Akým? V prvom rade, človek je vo svojej podstate hriešny a často veľmi veľmi zlý. Aj keď si môžeme o sebe myslieť, že sme vpodstate dobrí, pred Bohom nie sme. Pred Bohom stojíme všetci ako takí, ktorí nejakým spôsobom zhrešili a teda sme právoplatne odsúdení na život v pekle. To je fakt, ktorý zapríčinil náš praotec Adam, ale nič to nemení na tom, že je to stále fakt. Jednoducho nie sme schopní žiť celý život bez hriechu a dôsledkom toho nemôžeme ísť do neba, pretože v nebi nieje nič hriešne... A preto sa Boh rozhodol spraviť jednu vec. On chce zabudnúť na všetky tvoje hriechy a chce ti dať milosť a to len tak zadarmo. Prečo? Pretože On nechce, aby sme išli do pekla. Ale keďže Boh je spravodlivý, nemôže nad niekým vyniesť verdikt, že je spravodlivý, ak nieje. Preto poslal svojho Syna Ježiša na tento svet, aby On zobral všetky naše hriechy a my sme si mohli prisvojiť Jeho spravodlivosť. Lebo jedine Ježiš, Syn Boží, dokázal žiť bezhriešny život. A keďže odplatou za hriech je smrť, Boh Ježiš Kristus musel zomrieť. Zdá sa ti to ako nejaká otrepaná fráza, ktorú občas počuješ v kostole? Ale skús si uvedomiť prosím, že toto je celkom reálne. Ježiš za teba zomrel a prežil potupnú smrť. Sám Boh v ľudskom tele trpel nesmierne muky pre to, aby ty si dostal večný život zadarmo. Vieš, raz som počula na kázni jednu úžasnú vec. A to, že ak si si niekedy myslel, že si nehodný tohto sveta, tak Boh ti vraví, že si hodný. Si natoľko hodný, že kvôli tebe radšej zomrie, ako by ťa mal stratiť. Predstav si, že stojíš pod krížom a vidíš ako po dreve steká Jeho drahocenná krv. A každá jeho kvapka kričí, že ťa miluje! Existuje ešte väčší dôkaz lásky, ako to, že niekto za teba položí život?
Ľudia sú osamotení, nevedia, akí má ich život zmysel. Mnohým sa zdá, že tento život je jedno veľké utrpenie. Ale tak to nemá byť. Každý prišiel na tento svet preto, lebo Boh chcel. A každého stvoril, aby naplnil úlohu, ktorú nemôže na tomto svete naplniť nikto iný. Boh ti chce dať zmysel. Chce ti dať radosť, večný život, chce ťa žehnať a starať sa o teba ako o svoje dieťa.
Jediné, čo musíš spraviť, je vo svojom srdci uveriť, že Ježiš zomrel za tvoje hriechy a vstal z mŕtvych pre tvoje ospravedlnenie a svojimi ústami to vyznať. (Rim 10,10: Lebo srdcom sa verí na spravodlivosť a ústami sa vyznáva na spasenie.)
Pozývam ťa spraviť toto vyznanie, avšak máš stále slobodnú vôľu sa rozhodnúť. Chceš alebo nechceš večný život?

Drahý Pane Ježišu! Ďakujem Ti, že si za mňa zomrel na kríži a prelial svoju drahocennú krv pre mňa. Ďakujem Ti, že si zomrel za všetky moje hriechy a dávaš mi odpustenie. Prosím Ťa, aby si sa stal mojím Pánom a Spasiteľom a prišiel do môjho života a zmenil ma. Amen.

Po tejto krátkej modlitbe sa možno nebudeš cítiť inakšie, ale vedz, že do tvojho života prišiel Boh a dal ti večný život. V každom prípade, ak chceš spoznávať Boha, musíš začať čítať Bibliu a nájsť si nejaké spoločenstvo znovuzrodených kresťanov (pretože ak si sa modlil, aj ty si znovuzrodený, viď Evanjelium podľa Jána 3 kapitola o tom hovorí....,,veru, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí znova, nemôže uzrieť kráľovstvo Božie")
Ja osobne ti môžem odporučiť kresťanské spoločenstvo Milosť- www.milost.sk. Ale toto nieje o tom, aby si patril do nejakej cirkvi, ale potrebuješ niekde sa zasadiť a rásť, pretože Boh to tak ustanovil.
Buď požehnaný!

Z ANARCHISTOV KRESTANIA

Na poslednej konferencií som mala možnosť počuť svedectvo o obrátení dvoch ľudí a bolo to tak mocné svedectvo, že som sa rozhodla hľadať na nete a toto svedectvo nájsť. Síce som ho počula z pohľadu Rada Hrušku a toto svedectvo napísala jeho žena Vladka, napriek tomu, obrátenie zažili spolu, preto ho sem s radosťou dávam. 

Bývala jsem feťačkou

Často boli v mojom srdci rúhavé výčitky Bohu zato, že si ma stvoril a nechal ma tak napospas vlastnej nedokonalosti a ľudskej hlúposti. Našla som sa v anarchizme a punk-ových textoch "Načo hľadať pravdu, keď len jedna je a to tá, že pravda neexistuje!"- heslo môjho boľavého života.

Vyrastala som na dedine v katolíckej rodine, kde som svojimi starými rodičmi bola vedená ku vzťahu ku kostolu, atď. Aj po absolvovaní sviatostí, ktoré sa dejú v katolíckej cirkvi som nepochopila ich význam a už vôbec nie potrebu vzťahu medzi Bohom a človekom. Hovorím to úprimne, tak ako to bolo v mojom srdci, ale skutočnosť o tom , že Boh existuje ostala vo mne natrvalo...

Takže vzbura voči kresťanstvu (nastala pozorovaním životov matrikových kresťanov) a skutočnosť o existencii Boha ma viedla trochu vedľa. Nikdy som si o nejakom inom náboženstve nejako nezháňala potrebnú literatúru. Všetko to bolo "náhodné", spontánne čomu som tiež pripisovala určitú váhu "osudu".


Takže som sa na začiatku svojej cesty po poznávaní života oprela o astrónomiu a horoskopy, v čom som bola nadprirodzene dobrá. Poznala som 900 ľudí a 900 ľuďom som si zapamätala znamenie v akom sa narodili. A z toho som si mohla porovnávať pravdivosť údajov písaných v knihách. Často som rozmýšľala o zmysle života - kde sa nachádza. Keď prichádzali prvé sklamania v láske, priateľstve, v škole, v rodine, začala som "chápať"zmysel života - nežiť a nikdy sa nenarodiť.


Často boli v mojom srdci rúhavé výčitky Bohu zato, že si ma stvoril a nechal ma tak napospas vlastnej nedokonalosti a ľudskej hlúposti. Našla som sa v anarchizme a punk-ových textoch "Načo hľadať pravdu, keď len jedna je a to tá, že pravda neexistuje!"- heslo môjho boľavého života. K filozofii anarchizmu patrí apatia, čo som si neskôr celkom dobre osvojila a bolo to aj citeľné v mojom správaní a hlavne v partii ľudí okolo mňa. Takže diskotéky, koncerty, krčmi, chaty, totálne neviazaný život, lacné vzťahy.


Keďže som nevedela žiť v realite, chcela som realitu mimo seba - hovorím vtedajším jazykom. Prakticky to vyzeralo tak, že som s partiou báb a chalanov sa spíjali, potom sme to primiešali s tabletami, koniec tejto etapy života výrazne ovládla "pani marihuana", do ktorej som sa zaĺúbila a od určitého času som ju húlila každý deň na viac krát. V tomto období som sa zoznámila s najlepším parťákom na húlenie a trávenie akéhokoľvek času a priestoru. Bol to a je to, môj Radko, terajší manžel.


Tu sa naše cesty stávajú rovnakými, nie do detailov, ktoré bol v úletoch môjho duchovného zamerania sa na volanie po nadprirodzenosti. Radko sa vždy postavil proti môjmu zmýšľaniu ateisticky, čo ma vôbec netrápilo, skôr som mu to vždy nejako nadprirodzene potvrdila, že to nie je celkom tak ako zmýšľa o živote. Napríklad, to už som sa zo zahriznutými zubami venovala vešteniu, z karát, z kávy, čísel, farieb... To keď som niekomu povedala na základe výkladu karát o veciach budúcnosti a ony sa vždy stali, tak vtedy na chvíľu veril, že niečo na tom bude.


Na toto obdobie schopnosti vidieť či nejako intuitívne cítiť budúce veci, spomínam ako na prekliatie a odporné chodenie po tajnej tmavej miestnosti väzenia. Vtedy som tomu nerozumela a mala som z toho chaos a nakoniec neistotu, ktorej som sa bála a nevedela som si priznať, z čoho to všetko prekliatie vychádza. Vždy som tieto magické činnosti považovala za neškodné a práve naopak, keď človek vie z toho ťažiť to"dobré" tak mu to len pomôže. Pomáhalo, ale iba na chvíľu. Potom prišlo akési zaucho od života, moje presvedčenia sa porúcali.


Prakticky to vyzeralo tak, že som v depke volala po smrti a rezignácii, revala som tam, kde ma nik nevidel a chcela som sa "vypariť". To už bolo obdobie, keď nám bývalý satanista, terajší kresťan, rozprával o nádeji v Ježišovi Kristovi. Vždy keď sme ho stretli (voňal mi vôňou na smrť) tak som trpela nedočkavosťou, kedy sa rozídeme. Vôbec neviem, čo nám rozprával, ale vždy keď som mala slabú chviľku, tak mi iba rezonovalo meno JEŽIŠ a nevedela som čo s tým, alebo s ním mám robiť.


Veľkým utrpením bolo pre mňa byť vo vlastnej rodine, nenávidela som ju pre alkohol, ktorý tam vládol pri akejkoľvek príležitosti. Aj v ten zlomový večer, keď nastala zmena v mojom živote sa odohrávala tragická scéna môjho brata, ktorý je dodnes tak často obeťou alkoholu. Vystrájal s nožom v ruke (nie prvý krát), že sa zabije. A nastal boj, kde sa mu matka snažila nôž zobrať z rúk, a už som ju videla takmer mŕtvu. Hrozná scéna. Strašne som sa bála. Ešte nikdy som sa tak nebála. Kričala som o pomoc po dvore i po ulici. Nechcem sa zamerať na detaily okolo rodiny, čo sa potom dialo, ale mňa to donútilo znova sa hlbšie pozrieť do reality a hlavne sa definitívne zastaviť. Rozprávala som (teraz viem, že) Bohu o tom, že už skutočne neviem čo ďalej. Plno otáznikov v mojej hlave ma nútilo vypovedať sa, žalovať sa.


Kde je spravodlivosť? - vtedy som cítila veľmi, že niekde je. Niekde, kde sú dobré rozprávky, kde dobro víťazí nad zlom... O dva dni prišiel Radko a rozprával mi, že keď som tu ja prežívala peklo on sa stretol s kamarátom, ktorí mu rozprával o BIBLII, že to nie je len taká hocijaká náboženská, alebo poučná kniha, ale kniha písaná Bohom cez človeka. Bola to téma na celý deň, aspoň tak podvedome. Psychicky mi bolo stále na nič, skutočne som rozmýšľala o nejakej psychiatrii. Večer sme sa snažili odbočiť z depky lisohlávkami, ale bolo to len na rozhojnenie tej depresii. Ešte viac som si začala uvedomovať peklo, v ktorom žijem, ale teraz viem, že vďaka BOHU, ktorí mal všetko pod kontrolou, za krátky čas sa stalo naše volanie vypočuté a spracované do posledného detailu.


Asi dve hodiny sme sa s Radkom všeobecne rozprávali o Bohu, ako o takom, ktorý je. Až na druhý deň sme si uvedomili, že stav z hubičiek nám bol čoskoro v ten večer vzatý. Cestou domou nás rozprávanie o Bohu pozdvihovalo a privádzalo do nádejí, kde sme začali cítiť pevnejšiu pôdu pod nohami. Až keď sme doma sedeli, ešte stále smutní, listujúc si v malom Novom Zákone a Radko vyslovil nahlas slová do éteru "a čo ak Ježiš Kristus..."a v tedy to prišlo! Naschvál to takto píšem, lebo skutočne to bolo ako Saulove obrátenie. Zrazu a efektívne, nechválime sa sebou, ale ďakujeme Bohu, že sme boli poslušní v tej chvíli, sme sa poddali volaniu ku pokániu a totálnej zmene myslenia a smeru cesty, ktorou máme ísť. Viem, že nie každý kresťan svoje znovuzrodenie prežíva emotívne, no boli sme v tom až po uši. Radostný, maličký, naivný, proste najšťastnejšie bábätká na svete v Otcovej náruči.


Vo svojej mysli sa mi zrodili myšlienky, súvislé vety, ktoré nemohli od nikadiaľ inokadiaľ prísť, ak len neboli vložené samým Bohom. O tom čo máme robiť, s kým sa máme stretnúť, a kam chodiť. Viem, že sme s Radkom prežili skúsenosť, na ktorú sa nezabúda a moja hlboká vďačnosť k Bohu je aj za to, že sme vlastne s Radkom duchovné dvojičky, a na svoje znovuzrodeniny spomíname strašne radi! Nikdy slová neobsiahnu vďaku, ktorú cítim a uvedomujem si preto čo Ježiš urobil pre nás a za nás. Ježiš je tá jediná realita, ktorá sa nám dala poznať. Svoje staré heslo mením na -
"Treba hľadať pravdu, veď len jedna je a to tá, že Pravda Ježiš Kristus je"

Dýka a kríž

http://www.cirkevbezhranic.eu/download.php?documentID=548&fileID=401

David Wilkerson je výnimočný kazateľ známy po celom svete. V knihe Dýka a kríž rozpráva skutočný príbeh o jeho pôsobení v New Yorku, v Brookline, najnebezpečnejšej štvrti, ktorá je známa množstvom gangov, ktoré neustále medzi sebou bojujú.  

David jedného dňa číta v novinách príbeh o piatich mladých chlapcoch z Brooklinu, ktorí brutálne zabili jedného postihnutého chlapca. Keď sa zahľadí na kresbu týchto chlapcov, je plný súcitu naproti týmto deťom a rozplače sa. Z neznámeho dôvodu cíti, že Pán ho povoláva, aby išiel do tohto mesta a kázal. 

Príbeh je plný zázrakov a zvláštnych udalostí, cez ktoré David prechádza pod taktoukou úžasného božieho vedenia. David sa dostáva k chlapcom a dievčatám z tejto štvrte, ktorí prežívajú z jendého dňa na druhý, sú v zajatí drôg, strachu o svoj život a najmä v osamelosti a hlbokej vnútornej prázdnoty. David neustále čelí nebezpečenstvu a k tomu neustálemu posmechu, no cez to všetko prichádza ovocie.

Dýka a kríž je skvelý príbeh, ktorému sa oplatí venovať pozornosť už len z toho dôvodu, že je to skutočný príbeh. Ja sama som bola veľakrát až prekvapená tým, akým spôsobom Boh konal a človek ani prinajmenšom by nemohol poznamenať, že išlo len o nejakú súhru udalostí. Boh je živý a neustále robí zvláštne divy a zázraky, tam kde končí ľudská sila začína jeho moc. 

Vďakabohu je táto kniha voľne prístupá na internete, takže vrelo odporúčam!!!!

http://www.cirkevbezhranic.eu/download.php?documentID=548&fileID=401 

POSTMODERNA (3. časť)

Heslo: „Buď sám sebou“
sa stalo novodobým postmoderným náboženstvom

Kresťanstvo a postmoderna

Základné črty postmodernizmu a postmoderny jasne ukazujú, že ide o fenomén nezlúčiteľný s kresťanským svetonázorom. Drvivá väčšina postmoderných princípov a hodnôt (ak vôbec možno hovoriť o princípoch a hodnotách v súvislosti s postmodernou) sú v rozpore s kresťanskými princípmi a hodnotami. Kresťanstvo verí v jednu objektívnu uchopiteľnú pravdu. Ježiš o sebe povedal, že je cesta, pravda a život, a nikto nemôže prísť k Bohu, ak len nie skrze neho (Jn 14,6). Takisto povedal, že keď človek spozná pravdu, tá pravda ho vyslobodí (Jn 8,32). Už len v týchto dvoch výrokoch môžeme pozorovať napätie s postmodernizmom. Ježiš o sebe povedal, že je jedinou cestou k Bohu – postmodernizmus hlása, že každý ma svoju vlastnú, rovnako dobrú cestu. Povedal tiež, že On sám je pravda a poznanie pravdy človeka vyslobodí. Postmoderné myslenie verí na osobnú pravdu, ktorá je relatívna a individuálna, pravdu ako takú nemožno podľa postmoderných ľudí spoznať, keďže objektívna pravda ani neexistuje. Základné prvky biblickej viery úplne odporujú postmodernému mysleniu!
Dôležitým rozdielom medzi kresťanským a postmoderným svetonázorom je to, že kresťanstvo je exkluzivistické a postmodernizmus je inkluzivistický. To, že kresťanstvo je exkluzivistické, znamená, že považuje Ježiša za jedinú cestu k Bohu, a tým pádom sa ostatné náboženstvá mýlia vo svojom hľadaní Boha. Pri takomto výroku sa postmodernému človeku obracia žalúdok, keďže podľa neho má každý tú svoju pravdu a nech si verí, čomu chce. To, že niekto úprimne verí, má pre postmoderného človeka veľkú hodnotu – väčšiu ako to, v čo verí. Kresťanstvo pokladá každú, hoci úprimnú, vieru, ktorá nesmeruje k Nazaretskému Ježišovi, za mylnú a neúčinnú. Úprimnosť viery nie je dôležitejšia ako jej obsah! Nová zmluva používa pre mylnú vieru slovo apaté, ktoré doslova znamená „zvod, blud“. Človek môže veľmi úprimne veriť bludom! Podľa Písma je každý duch, ktorý nevyznáva Ježiša Krista, duchom bludu. Prečo by Ján vyzýval kresťanov, aby neverili každému duchu, ale aby ich skúmali, resp. aby skúmali obsah ich posolstva? (1Jn 4,1-6). Človek sa môže veľmi úprimne mýliť, a preto biblická viera má byť úprimná, ale iba ak je to viera v pravdu.
Biblické kresťanstvo taktiež zdôrazňuje, že Božie Slovo, Biblia, je absolútna norma pre život človeka a podľa toho, ako žil vzhľadom na túto normu, bude aj súdený. Toto je ďalší výrok, ktorý je rozpore s postmoderným relativizmom, v ktorom nie je miesto pre nič absolútne, počnúc normami. V súvislosti s morálnym relativizmom je dôležité spomenúť práve konzervatívne hodnoty, ktoré sú uprostred postmodernej spoločnosti tak zaznávané. Konzervatívne hodnoty vychádzajú zo žido-kresťanského svetonázoru a majú stabilný charakter – sú dané biblickými normami a nepodliehajú spoločensko-kultúrnemu vývoju. Všetko, čo je fixné a robí si univerzálny nárok (ako napríklad Desatoro) je nezlučiteľné s postmoderným relativistickým cítením, ktoré baží po bezhraničnej tolerancii a nezávislosti. Konzervatívne hodnoty volajú po svätosti a poriadku, kde tolerovanie hriechu a relativizovanie Boha nemá miesto. S konzervatívnymi hodnotami súvisí aj postmoderný „boom“ médií. Biblické konzervatívne hodnoty zdôrazňujú osobnú zrelosť, rodinný život, vzdelanie a svedomitú prácu. Človek sa nemôže ani priblížiť k týmto ideálom, keď je jeho život neustále sýtený mliekom populárnej kultúry a médií. Žiadny prelomový vynález, ktorý zmenil vývoj sveta, sa neudial pri surfovaní na chatovacích stránkach. Preto je dôležité, aby kresťania odolali tlaku médií a zosilnili dôraz na akademické vzdelanie, čítanie a štúdium vôbec. Kedysi bolo bežné, že deti uvedomelých rodičov chodili na hodiny klavíra, hrávali spolu šach, a voľné chvíle trávili čítaním kníh a športom. Dnes sa celé životné úsilie mladej generácie presunulo z knižníc, univerzít a ihrísk na obrazovku počítača, TV, alebo mobilného telefónu. Samozrejme, že univerzity sú plné študentov, možno plnšie ako kedykoľvek predtým, ale mnohí z týchto študentov chodia do školy, lebo musia, a ťažisko ich snaženia aj tak zostáva v letargickej pozícii pri obrazovke. Takéto prežitie života danému človeku nič neprinesie, no nielen jemu – je zhubné pre jeho rodinu, okolie, ako aj pre cirkev.
Postmoderna počas posledných niekoľko desaťročí aktívne formovala a formuje myslenie a správanie ľudí. Keďže postmodernizmus atakuje mnohé kresťanské hodnoty, je potrebné považovať ho za nepriateľa kresťanského svetonázoru. Nepriateľa treba poznať, aj keď to nemusí byť úplne jednoduché. Prajeme čitateľom Logosu, aby sa nepripodobňovali tomuto svetu a nenechali sa formovať postmodernými hodnotami, ale aby držali vieru a konzervatívne hodnoty až do Pánovho príchodu.

POSTMODERNA (2. časť)

Charakteristické črty postmoderného myslenia

1. Popieranie jednej objektívnej pravdy
Jedným z hlavných „výdobytkov“ postmodernizmu je upustenie od hľadania pravdy ako takej, pretože pravda nielenže neexistuje, ale keby aj existovala, bola by pre človeka nepoznateľná. Postmoderní ľudia stratili záujem o pravdu, pretože pre nich nepredstavuje de facto žiadnu hodnotu. Každý človek si vytvára svoju pravdu a táto osobná pravda je rovnako skutočná, hodnotná a legitímna ako pravda hocikoho iného. Takýto človek hovorí: „Toto je tvoja pravda, ale toto je moja.“ Keďže pravda sa tým pádom rôzni od človeka k človeku a od komunity ku komunite, existuje iba v subjektívnej forme. Objektívna pravda, ktorá je rovnaká pre každého v každom čase a na každom mieste, v myslení postmoderny neexistuje.

2. Zážitok namiesto pravdy
Pravda ako taká je pre postmoderného človeka neuchopiteľná a preto nezaujímavá. Zaujíma ho skôr zážitok, osobná skúsenosť. Skúsenosť nabrala v postmodernom myslení omnoho väčší význam ako pravda, pretože skúsenosť je osobná a uchopiteľná. V postmodernom myšlienkovom svete sa skúsenosť neustále mení, čo vyhovuje práve človeku postmoderny, ktorý neverí v stabilitu, rast, alebo hocijakú vyššiu normu, podľa ktorej by mal žiť.
Človek a jeho „ja“ spája svoje skúsenosti do vlastného svetonázoru, ktorý je pre neho dôležitejší ako hocijaký iný svetonázor – či už ide o svetonázor iného človeka, náboženskej skupiny alebo filozofie. V tomto prípade sa každé „ja“ rozhoduje o tom, čo je dobré a správne. Vyššia norma, či už morálna alebo náboženská, si na takéhoto človeka nemôže vytvárať žiadny nárok – je to len jedna z mnohých právd s malým „p“. Ľudí s podobným zmýšľaním stretávame na každom kroku. Tvrdia, že neexistuje jedna viera, filozofia, prípadne náboženstvo, ktoré by mali zastávať všetci ľudia. Ak niekto vyznáva vieru, ktorá tvrdí, že je jedna konkrétna norma pre všetkých, je vyhlásený za úzkoprsého, bigotného fanatika. Keď už sa postmoderný človek rozhodne pre spiritualitu, atraktívnymi sú pre neho práve také náboženstvá, ktoré sú postavené na mystike a zmyslovom zážitku. Postmoderní kresťania v Amerike inklinujú k tradičnej obradovej spiritualite a stredovekej mystike. Fascinácia obradom a rituálom ide ruka v ruke s túžbou po duševnej skúsenosti, ktorá je pre postmoderného človeka dôležitejšia ako duchovná pravda.

3. Popieranie „metanaratívu“
Vo filozofickej (aj teologickej) terminológii existuje termín „metanaratív“ (dosl. „nad-príbeh“), ktorý označuje dejovú pravdu zastrešujúcu dianie na celom svete počas celej histórie. Metanaratív sa spája s náboženstvami, ktoré vysvetľujú priebeh dejín, stav človeka voči Bohu, a pod. Najznámejší (a, samozrejme, jediný pravdivý) metanaratív je ten, ktorý zachytáva Biblia – od stvorenia až po Pánov príchod a vzkriesenie. Metanaratív Písma ovplyvňoval cez žido-kresťanský svetonázor myslenie západnej civilizácie, avšak postmoderné myslenie druhej polovice 20. storočia vyhlásilo vojnu jednej normatívnej skutočnosti platnej pre všetkých ľudí. Od nihilistických „detí kvetov“ až po dnešnú generáciu vidíme fascináciu osobnou pravdou, najlepšie keď je iná ako pravda hocikoho iného. Heslo: „Buď sám sebou“ sa stalo novodobým postmoderným náboženstvom, kde jedinou pravdou a bohom je ľudské ego. Preto má v postmodernom myslení každý človek svoj „mikronaratív“ – životný príbeh a filozofiu, ktorá je výsledkom súčtu jeho osobných skúseností, názorov a hlavne pocitov. Príbehy ľudí sa stali dôležitejšími ako ich reálny stav.

4. Relativizmus
Všetky vyššie uvedené črty postmoderného myslenia vedú k jednej z jeho hlavných čŕt, do relativizmu. Postmoderný relativizmus sa dotýka každej oblasti života, hlavne však morálky, náboženstva a filozofie. Čitatelia sa už iste stretli s odpoveďou typu: „To, čo vravíš, je relatívne – všetko je, koniec-koncov, relatívne.“ Slovo relatívny pochádza z latinského slova relativus, ktoré znamená „vzťahujúci sa (na niečo).“ Postmodernizmus vyvýšil vzťah s „pravdou“ nad pravdu samotnú. Keďže vzťah sa mení v závislosti od každého človeka, aj pravda sa mení. Termín relativizmus teda naznačuje, že hodnoty (ich obsah a kvalita) sú závislé od človeka, ktorý ich vyznáva, a preto nie sú stabilné, ani neexistujú sami osebe. Hodnoty, či už morálne, náboženské, politické, alebo iné, si vytvára človek, a preto ich nemôže vnucovať nikomu inému, pretože každý ma svoje osobné hodnoty, ktoré sú rovnako dobré a správne. Úprimnosť a vernosť týmto osobným hodnotám sa v postmodernom myslení cení viac ako uplatňovanie všeobecne platných, zaužívaných hodnôt. Tento názor je zodpovedný za upustenie od konzervatívnych hodnôt, ktoré sa pre postmoderných ľudí stali neúnosnými a obmedzujúcimi, lebo im bránili v tom, aby boli úprimní k sebe samým. Keďže tento postoj sa stal postojom spoločenskej väčšiny, závažne ovplyvnil spoločenské hodnoty ako aj tých, ktorí tento postoj nezaujali. Relativizmus dosiahol prevahu a jeho uplatňovanie je často militantné voči menšinám, ktoré sa rozhodli vyznávať konzervatívne hodnoty. Intolerancia voči relativizmu je v dnešnej dobe netolerovateľná. Tolerancia sa stala hodnotou, ktorá má v životoch postmoderných ľudí väčšiu cenu ako pravda, alebo morálka – veď pravda aj morálka sú podľa nich relatívne, každý má svoju.

5. Fascinácia médiami
Ideálna pôda pre šírenie postmoderných myšlienok je dnešná premedializovaná kultúra. Zrejme každý človek si všimol, že s nástupom multimédií (hlavne mladí) ľudia prestali byť fascinovaní literatúrou, tradičným umením a akademickým vzdelaním. Na dnešnú mladú generáciu každý deň útočí smršť obrazu a zvuku cez televízne obrazovky, internet, mp3 prehrávače, atď. Tragédiou je, že mladí neberú tento frontálny útok ako útok, ale ako prínos. Ľudia počas stáročí snívali o aktivite, napredovaní, vynálezoch, a keď sa mnohé z nich konečne stali skutočnosťou, drvivá väčšina sa začala oddávať neproduktívnej pasivite. Akademické vzdelanie, napriek tomu, že je konečne prístupné pre všetkých, prestáva byť zaujímavé, hoci svet dosiahol väčšie poznanie ako kedykoľvek predtým. Knihy, ktoré viac nie sú iba doménou niekoľkých učencov, prehrávajú boj s chatom a videoklipmi. Postmoderný človek nemá čas na to, aby sa stíšil a zamyslel hlbšie nad vlastným životom, lebo má neustále na ušiach slúchadlá a pred očami má spleť obrazov, ktoré vystriedali riadky čítaného textu. Keď už v texte nie je žiadny daný význam, ako to tvrdil (literárny kritik!) Derrida, načo sa textom vôbec zaoberať? Nudné čítanie postmodernizmus vymenil za „kreatívne“ chatovanie.
Hoci postmoderní ľudia povýšili kreativitu a jedinečnosť nad logiku a správnosť, mediálny život, ktorý vedú, ich pripravil aj o poslednú kvapku predstavivosti – médiá všetko vymyslia za nich. Keďže však médiá hlásajú postmoderné „hodnoty“ ako nihilizmus a relativizmus, títo konzumenti sa stávajú ich učeníkmi napriek tomu, že seba predstavujú ako tých, ktorí sú „sami sebou“. Realita je však úplne iná. Napriek tomu, že postmoderný človek tvrdí, že vyznáva svoju osobnú pravdu líšiacu sa od pravdy iného človeka (najmä, ak je ten človek konzervatívny kresťan), realita je taká, že vyznáva „pravdu“, ktorú mu nanútili médiá cez obraz a zvuk. Či už ide o televízne relácie, internetové chatovacie miestnosti, alebo hudbu – na týchto a im podobných platformách sa formuje svetonázor postmoderného človeka.

POSTMODERNA (1. časť)

Druhá polovica minulého storočia zaznamenala závažné spoločenské zmeny. Tieto otriasli všetkými hodnotami, ktoré západná civilizácia považovala za nedotknuteľné a posvätné. Čo sa stalo? Prečo knihy na policiach zapadajú prachom? Čo spôsobuje, že smršť obrazov, fiktívne príbehy a fantazírovanie za doprovodu (často nevkusnej) hudby v slúchadlách nahrádza túžbu po poznaní pravdy a akademickom vzdelaní? Svet sa mení závratnourýchlosťou a ignorovať tieto javy znamená nechať sa nimi formovať a pohltiť. Biblia kladie silný dôraz na pochopenie doby. Kronikár opisuje Izachárových synov ako tých, „ktorí rozumeli časom, vediac čo má robiť Izrael“ (1Kr 12,32). Tak isto kráľ Ahasvér sa išiel po skutku neposlušnosti kráľovnej Vašti poradiť s mudrcmi, ktorí poznali časy (Est 1,13). Načo by písal apoštol Pavol Timoteovi detailný opis prevrátených ľudí, ktorí prídu v posledných časoch (2 Tim 3,1-9), ak nie preto, že ich mal Timotej (ako aj cirkev posledných dní) spozorovať v spoločnosti? Ak chce kresťan obstáť pred útokmi ducha doby, musí poznať jeho zbraneprírodné katastrofy. Na druhej strane, nie je dobre ich ignorovať a zamerať sa iba na zmeny v spoločnosti. Je potrebné bojovať dobrý boj na všetkých frontoch. Jedným z kľúčových fenoménov týkajúcich sa ducha doby je práve postmoderna. Hoci pre akademikov je tento pojem už viac-menej klišé, mnohí „bežní smrteľníci“
ho vôbec nepoznajú. Niektorí z nich o postmoderne možno už počuli, avšak vôbec ju nespájajú s dianím vo svete. Domnievame sa, že keby ľudia vedeli viac o postmoderne, prestali by sa toľko
čudovať, čo sa to deje so svetom a zaujali by omnoho proaktívnejší postoj. Je omnoho ľahšie bedákať a pohoršovať sa, ako porozumieť dobe vediac, čo má kresťan robiť, aby nebol jeho život iba prežívaním, ale aktívnou oslavou Boha vo všetkých oblastiach. Práve postmoderné myslenie (pod diablovou taktovkou, samozrejme) má na svedomí, že dnešní ľudia inklinujú k morálnemu relativizmu, upusteniu od konzervatívnych hodnôt, fascinácii médiami a obrazom, ako aj k odmietnutiu žido-kresťanského svetonázoru. Duch postmoderny sa snaží ľuďom nanútiť šedú namiesto čierno-bielej, neistotu namiesto istoty, zážitok namiesto pravdy. Znie to povedome? V nasledovných riadkoch priblížime čitateľom Logosu fenomén zvaný postmoderna a poukážeme na jeho zhubné vplyvy na myslenie i správanie ľudí.

Myšlienkové pozadie
postmodernizmu

Je dôležité si uvedomiť, že postmodernizmus a postmoderna nie sú úplne synonymické. Hoci ich v tomto článku používame takmer zámenne, na úvod čitateľovi predstavíme tieto základné pojmy. Postmodernizmus je myšlienkový smer, ktorý bol uplatňovaný vo filozofii, vede a umení od druhej polovice 20. storočia. Postmoderna, na druhej strane, je už celkový svetonázor – súčet hodnôt, teórií – je to celkový spoločenský stav, ktorý do značnej miery podmieňuje ďalšie spoločenské javy ako myslenie a správanie skupiny alebo jednotlivca, spoločenské hodnoty, populárne názory, a pod. Už zo slova postmodernizmus sa môžeme domnievať, že ide o smer nasledujúci modernizmus. Na to, aby sme pochopili postmodernizmus, potrebujeme vedieť, čo je (resp. čo bol) modernizmus. Modernizmus bol myšlienkový smer, ktorý bol postavený na humanistických základoch osvietenskej filozofie. Podľa myslenia modernizmu existuje jedna objektívnapravda, ktorá je poznateľná pomocou vedeckej metódy. Pozitívne vedy, t. j. exaktné vedy s merateľnými výsledkami, sú prostriedkami poznania, ktoré musí byť takisto objektívne. Táto filozofia je založená na racionalizme, pozitivizme a materializme. Ľudia boli optimistickí voči
vzdelávaniu, štúdiu a výskumu, lebo podľa modernistického zmýšľania to boli ušľachtilé prostriedky s ušľachtilým cieľom – poznaním pravdy. Modernizmus nemôžeme považovať za kresťanský myšlienkový smer, keďže človeka postavil do popredia ako bytosť, ktorá je sama o sebe schopná spoznať pravdu, ktorá musí byť za každých okolností racionálna a objektívna. Na tejto filozofii bol postavený napríklad marxizmus, vedecký ateizmus, a iné myšlienkové systémy. S modernizmom však boli spojené aj pozitívne hodnoty ako optimistický prístup k poznaniu pravdy, dôraz na vzdelanie a výskum, a iné. Hlavným problémom modernizmu však bol jeho materialistický základ, ktorý viedol modernistov k úplnému odmietnutiu a ignorovaniu duchovna a objektívne nezmerateľnej skutočnosti. Prvým veľkým kritikom racionalistických a objektivistických myšlienok bol nemecký filozof Immanuel Kant (ktorý časovo predišiel modernizmus). Kant tvrdil, že existuje svet sám osebe a svet, ako sa javí. Človek podľa Kanta nemôže objektívne spoznať svet, aký je sám osebe, t. j. nemôže spoznať realitu takú, aká v skutočnosti je. Tam, kde končí racionálne myslenie, schopnosť a spôsobilosť poznávať, tam
podľa Kanta začína viera. Viera je v Kantovej filozofii spôsob poznávania neviditeľného, objektívne nezmerateľného a sama osebe nie je racionálna. Ďalším otvoreným kritikom racionalizmu a neskôr modernizmu bol ďalší známy nemecký filozof, Fridrich Wilhelm Nietzsche. Podľa Nietzscheho je pravda absurdum – niečo, za čo sa neoplatí bojovať. Vedecké fakty sú iba metafory vtesnané do akceptovaných právd. V Nietzscheho videní sú to teda klamstvá. Veci, ktoré sú z pohľadu ľudí pravdivé, skutočné a jedinečné, sú v Nietzscheho videní sveta neustále
sa opakujúce javy, ktoré sa objavujú v každom spoločenskom vývojovom stupni a spoločnosť na ne ako keby zabúdala. Z pár riadkov o Nietzscheho filozofii si každý domyslí, že Nietzsche položil
základy pre iracionálnu filozofiu, ktorá sa stala základným kameňom neskoršieho existencializmu. Jeho myšlienky smerovali k nihilizmu (v praxi ide o odmietnutie všetkých náboženských a morálnych hodnôt) a pesimistického videnia budúcnosti, kde jediný významýznam malo uplatnenie tzv. vôle k moci.

Existencializmus je jedným zo základných pilierov postmoderného myslenia. Základnou myšlienkou existencializmu je popieranie existencie objektívnych hodnôt a zdôrazňovanie ľudskej slobody a skúsenosti. Existencializmus postavil existenciálnu ľudskú skúsenosť na piedestál. Skúsenosť sa stala dôležitejšou ako samotná pravda – pravda ako pojem je nezmyslom a človek sa s ňou podľa existencialistov nemá zaoberať – podľa nich je to zbytočné. Treba pripomenúť, že podobne ako v prípade Nietzscheho, ktorý sa silne dištancoval od kresťanstva, bol aj hlavný prúd existencializmu ateistický. Ako vidíme, korene postmodernizmu siahajú k filozofiám, ktoré (až na Kanta) výslovne popierali tradičné žido-kresťanské hodnoty a etiku. Samotný nástup postmodernizmu ako filozoficko-literárno-umeleckého smeru sa datuje do začiatku druhej polovice 20. storočia. Jedným z protagonistov tohto hnutia bol francúzsky filozof a literárny kritik Jacques Derrida. Predstavil myšlienku, že v písanom texte neexistuje
žiadny vnútorný význam daný jeho autorom. Význam textu vzniká až pri čítaní a mení sa od čitateľa k čitateľovi. Samotný vzťah čitateľa k textu je podľa Derridu významovo dôležitejší ako samotný text! Význam čitateľ z textu získava tak, že text „dekonštruuje“, t. j. rozoberie ho a samotný význam sa zrodí pri opätovnej stavbe rozložených významových jednotiek textu.
Keď uplatníme takýto princíp k čítaniu Písma, môže si každý vyvodiť z biblických pasáži to, čo len chce a podľa Derridu to tak má byť. Podľa Derridovej postmodernej literárnej kritiky neexistuje pôvodný Lukáš Skutkom, a už vôbec sa pri takejto filozofii nedá hovoriť o význame, ktorý dal textom Svätý Duch! Francúzski filozofi v 60. a 70. rokoch minulého storočia ako Foucault, Baudrillart, alebo Lyotard adaptovali postmodernú filozofiu a ovplyvnili tak myslenie ľudí od akademikov, cez umelcov, až po mládež. Postmoderná filozofia, spolu s dedičstvom existencializmu, otvorila ľuďom bránu do kvázi slobody, v ktorej neexistuje absolútna pravda ani absolútna morálka – všetko je relatívne a závisí od jedinca alebo od komunity, ktorá bude hľadať svoju verziu pravdy. To, čo kedysi bývalo doménou pár excentrikov na okraji spoločnosti (ako bol napríklad význam, ktorý dal Pavel svojim listom, Nietzsche), sa s nástupom postmoderny
stalo charakteristickým pre hlavný prúd. (angl. mainstream).

1.časť článku o postmoderne. Prevzaté z Logosu, autor Peter Málik.
 

Pozoruhodná skutočnosť

Prečo ľudia nemajú čas?

Rád by som chcel upozorniť na jednu skutočnosť, ktorej nerozumiem a nikto mi ju ani nevie vysvetliť. Pozrite- keď pred sto rokmi obchodník zo Sttutgardu chcel uzavrieť obchod s ľuďmi z Essenu, musel cestovať dostavníkom 5 dní tam a 5 dní späť. 10 dní na cestu a možno 2 dni na jednanie. Dnes obchodníkovi stačí jeden telefonát a obchod je uzavretý. Ušetril 12 dní. Keď však sledujem obchodíkov ani jeden nemá nadbytok času! Každý hovorí: nemám čas! Ako to vlastne je? 

Alebo: Celý vývoj smeruje k tomu, aby všetko bolo čo najviac zjednodušené. Moja matka (samozrejme ide o matku spisovateľa-nie moju:-)) denne prečítala 4 kapitoly z Biblie a ešte mala čas pomodliť sa za všetkých svojich blízkych. V tom čase neboli ešte elektornické práčky, ani kuchynské roboty. Musela sa postarať o osem detí, bielizeň nebola z umelých vlákien, ponožky a pančuchy neboli zo silonu, takže ich bolo treba štopkať. A predsa mala čas prečítať si 4 kapiitoly z Biblie. Máte vy na to čas? Odpoveď znie: Nie! Ako je to možné? 

Chápete? Všetko je spravené tak, aby sme šetrili časom- a pritom nikto nemá čas. Viete to vysvetliť? Veľa som o tom rozmýšľal a neviem to pochopiť. Je však jedno objasnenie, ale to ľudia nechcú počuť: V pozadí stojí niekto, kto ich poháňa. Ako keby nad nimi bičom plieskal krotiteľ v cirkuse. Biblia to vysvetľuje takto: ten niekto to je diabol. Teraz sa vynorí otázka. Skutočne existuje diabol? Áno, existuje. ,, Vládca temnosti."

Minule mi jeden ćlovek v rozhovore povedal: mám dosť tohoto kresťanstva, skoncoval som s ním." Ja som mu povedal: ,, To je omyl. Vás dostal do svojej moci diabol a ten s vami skoncuje." S úsmevom odpovedal: ,,Diabol? A existuje vôbec diabol?" 

V Biblii je zaznamenaný tento príbeh: Diabol vyviedol Ježiša na vysoký vrch, z ktorého je výhľad do široka-ďaleka. Diabol odhrnie záclony a Ježiš v duchu vidí všetky kráľovstvá sveta a ich slávu. Diabol mu povedal: ,, Toto všetko ti dám, ak padneš na kolená a pokloníš sa mi." Tento dej ma prekvapil, lebo je to jediné miesto, kde Ježiš neprotirečí diablovi. Necháva v platnosti to, že diabol panuje na zemi. 

Hovorím vám, že človek je slepý a nerozvážny. Nevidí, že existujú moci temnoty. Ako by sme mohli inak ale vysvetliť mnohé, čo sa deje vo svete? Chcem tu spomenúť len niekoľko vecí. 

Myslím tým napríklad tých, ktorí sú otrokmi drog, alkoholu a podobne. Raz v noci prišiel ku mne riaditeľ jedného podniku. Bol riadne natankovaný, rozumiete, vypil veľa alkoholu. Ale ešte bol trošku pri rozue a prosil ma: ,, Pomôžte mi! Nemôžem inak ako chľastať. Môj otec chlastal a ja som to po ňom zdedil. Musím piť." Čo myslíte, koľko je takých ľudí, ktorí vo svojom srdci vzdychajú: ja musím. Kto im to rozkazuje! Pozrite sa len na celú biedu naśich čias a zbadáte, že existuje moc temnoty, ako o tom píše Biblia. 

Veľký nemecký básnik Goethe napísal veľkolepú drámu ,, Faust". Vystupuje tam dievča menom Margaréta, čisté, nedotknuté dieťa, ktoré je potom zvedené. Jej brat chce jej česť hájiť a preto ju bráni pred jej zvodcom. Pritom sa s ním pustí do bitky, v ktorej ho zabijú. Margaréta spolupracuje so svojím zvodcom a aby sa k nej mohol dostať podáva svojej matke uspávací prostriedok, z ktorého tá umrie. A keď sa jej narodí dieťa, usmrtí ho- tak ako aj dnes matky usmrcujú svoje deti už v materinskom tele. Aké ťažké bremeno vraždy berú na seba! Nakoniec sa to dievča stane teda viacnásobným vrahom. Zabilo matku, dieťa a brata. Vtedy vysloví tieto strašné slová: Všetko to, čo ma k tomu dohnalo bolo také krásne. Zdalo sa mi to také dobré, príjemné." Goethe vôbec nebol taký hlúpy, ale vo Faustovi jasne ukazuje, že v celom tom príbehu mal prsty diabol.  

Truly Happiness

,,Hovorím vám, radujte sa v Pánovi vždycky! A zase len poviem: Radujte sa!" (Fp 4:4) 

Pastor Bush píše:

Všetci, ktorých stretávam sú nábožní. Keby som tak niektorého z nich zastavil a spýtal sa ho: ,,Ste kresťan?" , odpovedal by: ,,Samozrejme! Nie som predsa mohamedán." Keby som sa tak spýtal ďalej:,, Už ste niekedy nevedli zaspať od radosti, že ste kresťanom?", odpovedali by mi: ,, Čo ste sa zbláznil?" Tak to je: kresťanstvo bez radosti z kresťanského stavu. Po radosti ani stopy. Avšak od okamihu, keď prežijete znovuzrodenie, porozumiete, čo to znamená: Radujte sa v Pánovi vždycky...

Priatelia, nedávno som na biblických hodinách hovoril krásne slovo z Biblie: ,,Vám ale, ktorí sa bojíte môjho mena, vzíde svetlo spravodlivosti" to je Ježiš " a spása pod Jeho krídlami." To je krásne! A viete ako je to ďalej? ,,A vy budete vychádzať a vchádzať a poskakovať ako vykŕmené teľce." Nádherne vyjadrené. No zriedkakedy stretávam kresťanov, ktorí by od radosti zo svojho Spasiteľa poskakovať ako ,,vykŕmené teľce". V čom to je, že to nevieme? Je to tým, že nie sme skutočnými kresťanmi!....

A presne tak to je. Sú ľudia, ktorí si myslia, že sú kresťania, no kresťanstvo obmedzujú na nedeľné splnenie si povinnosti a občasné večerné hovorenie k štyrom stenám. Prepáčte- ale to naozaj nieje žiadne kresťanstvo. Boh od vás jasne očakáva jednu vec- že mu odovzdáte celý váš život. Možno vám to príde strašidelné, ale nemajte unáhlené závery. Namiesto predsudkov otvorte doma Bibliu a skúmajte, čo to znamená byť skutočným kresťanom.  

Modlitba

Dnes som čítala taký úsek v jednej knihe a musím ho sem dať- prajem všetým, ktorí si myslia, že sú kresťania, aby sa zamysleli vo svojom živote nad tým, či sa vedia modliť...

Pastor Bush vo svojej knihe píše: Mnohí ľudia sú ,,veriaci" alebo ,,nábožní" - len sa nevedia modliť. Keď navštevujem domácnosti, stále stretávam ľudí, ktorí hovoria: ,,Sme veľmi nábožní, pastor. Moju matku poznal aj pán pastor Schulze. Poznali ste ho? Nie? Moja matka ho poznala veľmi dobre." Na to som odpovedal: ,, Spolu aj s vaším pastorom Schulzom sa dostanete do pekla ak nepoznáte Ježiša. Otázkou je, či viete vzývat meno Ježišovo, či sa viete modliť!" Prosím spýtajte sa sami seba: ,,Viem sa modliť? Modlím sa?" a dajte si sami odpoveď. Možno si poviete: prestaň pastor Bush a radšej nám povedz ako sa máme naučiť modliť. 

a) prvý výkrik

No, ako sa učime hovoriť? Viete si spomenúť, ako ste sa učili hovoriť? Nie, už si nespomínate! Ani ja! Ale ak sa chcete naučiť modliť, musíte sa najskôr naučiť tú prvú hlásku ozajstného života z Boha. Chcem vám povedať, ako to znie.

Pán Ježiš raz rozprával príbeh: Dvaja muži išli do synagógy. Jeden z nich bol jemný muž a mal vysoké postavenie. Hneď išiel dopredu a začal: ,, Ďakujem ti Bože, že som taký jemný chlapík." Tu si už Boh zapchal uši. Ten muž už mohol hovoriť, koľko chcel, Boh už nenačúval. Aj také niečo sa stáva. Druhý bol dosť biedny typ. Povedali by sme: Ľahký kriminálnik. Obchodoval načierno, pašoval, alebo robil niečo podobné. Biblia o ňom hovorí ako o ,,publikánovi". Keď vošiel do synagógy premohol ho strach a pomyslel si: Sem vôbec nepatrím. Do krčmy, kde je živo, tam skôr, ale sem nie. Uvedomuje si, ako vyzerá jeho život- a tak zloží ruky a hovorí len jednu vetu: ,, Bože, buď milostivý ku mne hriešnemu." V Biblii sa hovorí: ,,Vtedy sa rozozvučali nebeské chóry. " Jeden človek znovu ožil. 

Prvý výkrik znovuzrodeného života znie: Zhrešil som! 

Rád to znázorňujem takto: Keď sa narodil môj prvý syn, prežíval som pôrod, ktorý bol veľmi ťažký, so svojou manželkou. Myslel som na Ježišove slová: ,, Žena, keď rodí, má zármutok." Myslel som si, že moja milovaná žena, ktorej hlavu som držal, to skoro ani nevydrží. Zrazu počujem hlások, vrešťavý hlások. Dieťa je tu! Nový život! Nebol to nejaký krásny spev, toto vrešťanie! Ale ja som reval ako zámocký pes, keď som to počul. Viete to pochopiť? Toto mnou otriaslo-prvý výkrik nového života. 

Vidíte: Prvý výkrik života z Boha je ten, keď človek konečne príde do svetla pravdy a povie: ,, Zhrešil som! Bože, zmiluj sa nado mnou hriešnikom!" Všetko vaše modlenie bude nanič, ak na začiatku nestojí tento prvý výkrik života. Ešte som nevidel dieťa, ktoré by začalo veľkými rečami, ale na začiatku prichádza prvý výkrik života. Inej cesty do Božieho kráľovstva ani niet. 

Prvý výkrik života! Bolo už niečo také vo vašom živote? Ak nie, tak sa prosím vás stíšte! Nie som propagandistom cirkvi, moji priatelia, ale bol by som rád, keby sa niekoľkí z vás nedostali do pekla! No nedá sa to inak ako týmto prvým výkrikom.  to be continued 

Svedectvo manželov Capekovcov

Boh je mocnýýýý...opäť pridávam svedectvo úžasnej božej moci, ktorá sa dotkla ľudského života. V Biblii sa píše :(Boh)Vyzdvihuje núdzneho z prachu, z hnoja vyvyšuje chudobného,  aby mu dal sedieť s kniežatami, s kniežatami svojho ľudu.

A presne toto sa deje aj dnes. Boh pozerá na svojich spravodlivých a hojne ich zaopatruje a žehná. A za to patrí Jemu všetka chvála a sláva.

Braňo:

„Môj životný príbeh netrvá ešte dlho...“ Takto sa spieva v jednej HIP-HOP kresťanskej pesničke.
Začnem písať od môjho teenagerského veku, kde si myslím, že sa začal môj život lámať k horšiemu. Bol som chalan, ktorý vyhľadával vždy tie partie chalanov, ktoré niečo znamenali. Ktoré boli COOL, bol tam život a ja som chcel byť vždy na vrchole. Samozrejme, že na vrchole bola vždy silnejšia osobnosť a nie ja, ktorá dokázala manipulovať svoje okolie. Vtedy som nemal ani tušenie, čo je to manipulácia a kto za ňou stojí.
Vždy som vystupoval v partii ako človek, ktorému prischla vina za všetko zlé, čo urobila partia okoliu. Trpel som za celú partiu. Nevedel som sa tomu vzoprieť. Bol som frustrovaný a nevedel som riešiť problémy, ktoré prichádzali, nevedel som robiť správne a zdravé rozhodnutia.
Od základnej školy, cez strednú, až po zamestnanie som bol síce vždy v tej „SPRÁVNEJ PARTII“, ale vždy som bol ten, ktorý bol ovládaný a nie ten, ktorý ovládal. Potreboval som sa nejako presadiť, tak som začal klamať. Všetky slová, ktoré vychádzali z mojich úst, boli čisté klamstvo. Klamal som doma, v partii, v práci a aj svoju budúcu manželku. Bol som tak zamotaný v klamstve, že som už neveril ani sám sebe. Bolo to hrozné. Vo vojenskom útvare, kde som vtedy pracoval, som sa dostal do partie závislých patologických hráčov a samozrejme som sa nechal viesť nimi. Robil som presne to čo oni. Stal som sa závislým od stávkovania, klamania, robil som veľké dlhy a sľuboval veľké úroky pri vrátení peňazí. Moja myseľ nebola schopná normálne rozmýšľať, nemohol som spávať, trpel som strachom a depresiami, chodil som zadumaný, skrýval som sa a zatajoval. Myslel som len na to, ako získať peniaze a ísť do NIKÉ stávkovať. Delil ma len krôčik od väzenia. Vyhrával som 30 aj 50 tisíc, ale vždy som to za päť minút znova vsadil. Vždy som dúfal, že sa z tohto kolotoča dostanem, že príde ten správny „TIP“ zápasov a ja z toho vyjdem víťazne. A poviem vám, že som z toho aj víťazne vyšiel, no nie tak, ako som si predstavoval ja, ale ako chcel, vďaka Bohu, BOH.
Obrátil som sa, keď som stratil všetko: manželku, syna, rodičov, priateľov (lebo som im nevracal peniaze) okrem závislosti. Od tej chvíle, ako som prijal Ježiša do svojho srdca, zažívame v našich životoch víťazstvo za víťazstvom. Boh nás vedie neustále dopredu. Vyslobodil ma z klamstva, zo závislosti, uzdravil moju rodinu, vzťahy. Pomohol mi splatiť všetky dlhy.
Po istom čase ako kresťan som si povedal, že sa už nenechám NIKÝM ovládať, ale povedal som Bohu nech ma ovláda On. Lebo viem, že On je tá správna partia pre mňa. Viem, že je dobrý a že nám dá šťastnú budúcnosť a naše očakávanie. Ďakujem Mu za to, že Mu patrím, že ma prijal aj takého hriešneho a očistil ma.


Ivka:

S manželom sme boli spolužiaci zo strednej školy, takže sme sa dobre poznali. Po ukončení školy sme začali spolu chodiť. Prišla veľká láska, tehotenstvo a svadba. Manžel bol vojakom z povolania, takže som predpokladala dobrý „finančný“ život + pridelenie vojenského bytu. Mala som svoje plány o romantickom živote. Nič nám nechýbalo. Tento krásny sen sa rozplynul ako hmla, keď som sa dozvedela, že manžel je závislý hazardný hráč. Spustil sa hrozný kolotoč: prehrával výplaty, požičiaval peniaze, zakladal zlaté šperky rodičom aj mne, požičiaval si autá z požičovne a neplatil. Kradol mi peniaze, ľudia prichádzali, vyhrážali sa mi, že ak im nevrátime peniaze, zoberú nám koberec, TV... Prestal chodiť do práce, čo u vojska znamená dezerciu. Žila som v strachu o svoj život, o syna, o manžela, o budúcnosť. Viac som plakala, ako rozprávala. Boli sme zúfalí. Ja aj rodičia sme skúšali všetko: prosby, vyhrážanie, platili sme dlhy. Začala som chodiť pravidelne každú nedeľu do kostola, kde som preplakala celú bohoslužbu. Dali sme ho liečiť na psychiatriu, no z vojenskej nemocnice nám ho poslali po dvoch týždňoch domov ako zdravého s diagnózou PATOLOGICKÝ HRÁČ. Nemali tam prostriedky ani metódy, aby ho zbavili závislosti. NIČ nepomáhalo. Za dezerciu ho odsúdili na jeden rok podmienečne a vyhodili z práce. Jediné riešenie som videla v rozvode, o ktorý som podala. V júli 1996 Branko pracoval vo Vrútkach, kde pracoval aj Peťo Kuba. Ten mu svedčil a povedal evanjelium. Prijal Pána Ježiša a začal sa modliť a tri dni sa postil za mňa, aby som aj ja prijala Pána.
Do dnešného dňa neviem, ako som sa ocitla na návšteve u svokrovcov, pretože vtedy sme už nežili spolu. Zrazu sme sa ocitli s Brankom sami v izbe a on prišiel na kolenách za mnou a prosil ma o odpustenie. Začali mu tiecť slzy, keď mi hovoril o tom, ako sa ho Boh dotkol, o tom, že BOH je naozaj Živý a miluje nás veľkou láskou. Nikdy predtým som ho takého nevidela. Bola som zmätená. Pozval ma do KS Milosť Martin a ja som pozvanie prijala. Vo dverách, keď som prišla na bohoslužbu som niečo cítila (dnes to viem pomenovať, bol to Boží dotyk). Vo vnútri som nejako vedela, že je tam prítomný BOH. Pochopila som, že toto je posledná možnosť, ako môže byť zachránené naše manželstvo. Odovzdala som svoj život Ježišovi, dala som sa pokrstiť na skupine u Ľubky Kutlíkovej, ktorá sa mi začala venovať.
Ježiš položil tie nové a správne základy nášho manželstva a života. Úplne zmenil pohľad na život. Oslobodil nás od strachu, beznádeje, klamstva, závislosti. Za to Mu aj v tejto dobe stále ďakujeme, že nám dal milosť počuť evanjelium a milosť učiniť pokánie. Ježiš Kristus zastavil prácu diabla v našom živote, zastavil rozpad manželstva, dal nám milosť splatiť všetky dlhy, dal nám ďalšie dve požehnané deti, požehnal a žehná nás v podnikaní, dal nám bratov, sestry... Od toho momentu máme v srdciach svedectvo o predĺženej Hospodinovej ruke v našom živote. Máme nespočetne veľa svedectiev, uzdravení, vyslobodení a výhier. Je to pomaly už štrnásť rokov, čo máme tú milosť smelo prichádzať každý deň pred Jeho tvár v mene Ježiš a nachádzať u Neho každý deň novú milosť a pomoc. Boh je živý a Všemohúci pomôcť a zachrániť to, kde končí aj ľudská sila a rozum. Aj moje svedectvo je o tom, že oplatí sa odovzdať Mu svoj život a dôverovať Mu.

Boh je mocný

Ako som už spomínala, vždy som verila v Boha, no vždy som si myslela, že Boh je taká nedosiahnuteľná bytosť, ktorá na všetko hľadí z hora a nič nekoná. Až keď som sa obrátila, tak som pochopila, že Boh stvoril človeka, lebo túži mať s ním osobný vzťah, chce mu preukazovať svoju lásku a starať sa o neho. Existuje množstvo svedectiev o úžasnej božej moci na tejto zemi a ja by som sa o ne chcela s vami podeliť. Začnem takým prvým svedectvom, ktoré sa odohralo v Číne a skrze aj toto prišlo prebudenie do tejto komunistickej krajiny, ľudia sa masívne začali obracať a odovzdávať svoj život Ježišovi Kristovi. Svedectvo ropráva brat Yun, ktorého si Pán povolal, keď mal 16 rokov. Jeho otec mal ťažkú astmu, ktorá prešla do rakoviny pľúc a tá následne zasiahla aj žalúdok. Doktori vyniesli nad ním verdikt, že mu už niet pomoci. Mal ležať doma a čakať na smrť. Jednej noci, keď Yunova matka zaspávala, započula tichý, no jasný hlas plný súcitu: ,,Ježiš ťa miluje." Vtedy si spomenula, že kedysi Pánovi odovzdala svoj život, no tvrdé okolnosti v tejto krajine ju prinútili, aby s tým prestala a po čase rýchlo na to zabudla. Pokľakla na kolená a v slzách sa kajala zo svojich hriechov a opätovne vydala svoj život Ježišovi Kristovi. Okamžite zvolala celú rodinu k modlitbe k Ježišovi. Povedala im: ,, Ježiš je pre otca jediná nádej." Ako všetci počuli matkin príbeh, všetci vydali svoj život Bohu. Potom vložili svoje ruky na otca a celú noc volali k Bohu v jednoduchej modlitbe: ,, Ježiš, uzdrav otca. Ježiš uzdrav otca."  Nasledujúce ráno otec zistil, že sa mu darí omnoho lepšie! Prvýkrát po mnohých mesiacoch dostal chuť jesť. Počas jedného týždňa sa celkom uzdravil a v jeho tele nebolo po rakovine ani stopy. Bol to úžasný boží zázrak. 

Boh je počiatkom všetkého

 Narodil si sa, pretože Boh mal s tebou úmysel. Ľudia hĺbajú o zmysle života tisícky rokov. Väčšinou začína z nesprávneho konca, od seba. Dávame si otázky typu: ,, Čím ja chcem byť? Čo by som mal ja robiť so svojím životom? Čo sú moje sny, ambície? Ak sme zameraní na seba, nikdy neodhalíme zmysel nášho života. Biblia hovorí : ,, V Jeho ruke je život celého tvorstva i duch každého ľudského tela." Na rozdiel od mnohých populárnych kníh, videií a seminárov, zmysel života neobjavíš vtedy, ak ho hľadáš v sebe. Pravdepodobne si sa o to už pokúšal. Nie si svojím tvorcom a preto nemôžeš mať odpoveď na otázku, prečo si bol stvorený. Ťažko vieš určiť účel nejakého vynálezu, keď ho vidíš prvýkrát v živote. A ani sám vynález ti to nie je schopný povedať. Účel ti prezradí iba sám vynálezca alebo návod na použitie. Musíš začať Bohom, ktorý je tvojím Stvoriteľom. Si tu, pretože Boh chce, aby si existoval. Stvoril ťa a si tu pre Neho. Ak však túto pravdu nikdy nepochopíš, tvoj život nebude mať NIKDY zmysel. Svoj pôvod, totožnosť, význam, zmysel, dôležitosť odhalíme jedine v Bohu. Každá iná cesta vedie do slepej uličky. Opaćným postupom je pokúšať sa využiť Boha na svoju vlastnú sebarealizáciu. Toto však vedie do záhuby. Bol si stvorený pre Boha a nie naopak. Zmyslom života preto je, aby ťa mohol použiť pre svoje zámery, a nie, aby si využil Boha na svoje vlastné ciele. Biblia hovorí: ,, telesne zmýšľať je smrť, ale duchovne zmýšľať je život a pokoj." 

Ako teda objavíš zmysel, pre ktorý si bol stvorený. Máš iba dve možnosti. Prvou je špekulácia, ktorú si zvolí väčšina ľudí . Domievajú sa, hádajú,  teoretizujú. Keď vravia: Myslím, že život je... myslia tým: Toto je najlepšie, na čo som prišiel. 

Našťastie, popri špekuláciách o zmysle života existuje aj iné riešenie- zjavenie. Môžeme sa oprieť o to, čo hovorí Boh vo svojom slove. Najlepší spôsob, ako zistiť účel nejakého vynálezu je spýtať sa jeho tvorcu. To isté platí aj o zmysle tvojho života: Spýtaj sa Boha. Boh nás nezanechal v temnotách, aby sme si lámali hlavu, prípadne hádali. V Biblií je všetko zjavené, čo človek potrebuje. Je to ako na použitie, ktorý vysvetľuje, prečo sme nažive, čoho sa máme vystríhať a čo nás čaká v budúcnosti. Vysvetľuje to, čo žiadna psychologická alebo filozofická kniha nemôže vedieť. 

Boh nie je len počiatkom tvojho života. On je aj jeho zdrojom. Zmysel svojho života objavíš, keď sa obrátiš k Božiemu slovu, nie na svetskú múdrosť. Svoj život musíš budovať na večných pravdách, nie na populárnej psychológii. 

Biblia hovorí toto o tvojom zmysle života: 

1. Svoju identitu a zmysel objavíš prostredníctvom vzťahu s ježišom Kristomň

2. Boh myslel na teba dávno pred tým, ako si ty začal uvaživať o Ňom. Jeho cieľ s tvojím životom dávno predchádzal tvoje počatie. Plánoval ho dávno pred tým, ako si sa narodil, a to bez toho, aby si sa k tomu vyjadril.

3. Môžeš si zvoliť svoju kariéru, životného partnera, záujmy a mnohé iné veci, ale nemôžeš si zvoliť zmysel svojho života.

Kto je Ješua z Nazareta?

Billy Graham hovorí: ,,Mal som priateľa, veľmi blízkeho priateľa, ktorý mi povedal, že Ježiš bol človek, nič viac než len obyčajný človek. Kto je vlastne tento zvláštny muž, ktorý vyznačil svoju cestu pozdĺž histórie? Bol vôbec niekto taký ako on? Aj môj osemročný brat by vám vedel povedať, kto je Ježiš. Počas svojej služby posôbil tri roky a bolo to 2000 rokov dozadu a odvtedy  milióny a milióny ľudí na každom kontinente padajú na kolená a uctievajú ho. Povedzte mi - prečo?..." 

Ježišov charakter je výnimočný

Nedávno som čítala knihu - Viera sa nedá skryť od Rebeccy Manley Pippert a musím povedať, že podobne ako ona som mala presnú no chabú predstavu o tom, kto Ježiš bol. ,, Keby sa ma niekto spýtal v časoch, keď som bola ešte neveriaca, čo si myslím o Ježišovi, aký bol, bez váhania by som odpovedala. Predstavovala som si Ho ako milého, láskavého muža, s vlasmi rozdelenými do strán a so svätožiarou. Myslela som si, že asi väčšinu času trávil prechádzkami po brehoch Galilejského jazera a s učeníkmi si pospevoval duchovné melódie- teda typ človeka, ktorého by mal každý rád, najmä Jeho matka. Úprimne som tomu verila a ani mi nenapadlo, že je to prinajmenej neúctivé. Potom som sa však jedného dňa pozrela do Novej zmluvy. Namiesto poddajného a uhladeného Ježiša som objavila človeka s hlbokými citmi - mimoriadnu osobnosť, muža, ktorý prevracal stoly zo schodov chrámu, vyháňal démonov a pýtal sa ľudí, ako chcú uniknúť večnému zatrateniu v pekle. Povedal také jemné a neškodné výroky ako: ,, Oheň som prišiel hodiť na zem..." (L 12:49) Ch. K. Chesterton vyzdvihuje, že Ježišov literárny štýl odráža Jeho záujem: Slovník používaný na opis Krista bol možno rozumne zvolený ako milý a ústupčivý. Ale slovník používaný Kristom je na počudovanie ohromujúci, plný tiav prechádzajúcich uchom ihly a vrchov padajúcich do mora. A čo viac, Jeho štýl sa skladá z takmer nahnevaného použitia ,,tým skôr". Jeho ,, o čo viac" sú nakopené na seba ako zámky v oblakoch." Potom, čo som uvidela túto šokujúcu osobnosť, ktorá napĺňala evanjeliá, aj keby to bolo len na moment, nemohla by som nikdy viac ani s formálnou ľahostajnosťou povedať: ,,Ach aké zaujímavé." 

Ježiš bol dokonalým príkladom trpezlivosti, láskavosti a zľutovania. Bol veľmi príjemný a mal rád ľudí. Nadviazoval dôverné vzťahy veľmi rýchlo. Bolo to čiatočne preto, že bol otvorený a čiatočne preto, že rozumel ľuďom a chcel mať s nimi vzťah. Dával ľuďom najavo, že vie akí sú a že si ich váži. 

Na pánovi Ježišovi je nádherný Jeho hlboký súcit. Plne sa angažoval, aby ľudí uzdravoval a vyslobodzoval. Dotýkal sa ich na najhbšej úrovni. Nechcel len uzdravovať slepotu alebo malomocenstvo, ale aj to, čo im bránilo v radosti, kráse, slobode a spravodlivosti. Uzdravoval ľudí preto, že Mu na nich záležalo a nie preto, aby Ho nasledovali. Videl ženu plakať nad stratou svojho jediného syna. ( L 7: 11-17) Nikto Ho nežiadal, aby niečo urobil, asi si mysleli, že už nieje nádej.  Ale On pohnutý milosrdenstvom, pristúpil k máram a priviedok chlapca k životu. V skutočnosti sa dotkol aj már, na ktorých chlapec ležal. V židovstve sa používali otverené máry a kto sa ich dotkol, znečistil sa v zmysle obradného zákona. No Ježiš reagoval v prvom rade na človeka. Pán Ježiš mohol uzdraviť malomocných nespočetnými spôsobmi. Na malomocného v Evanjeliu podľa Marka 1: 40-45 mohol zvolať: ,, buď uzdravený....ale nechoď príliš blízko. Neznášam pohľad na malomocných ( malomocenstvo bolo znakom prekliatia, hriechu...) No neurobil to. Ježiš vystrel ruku a dotkol sa ho. Pre fyzické uzdravenie malomocného nebol Ježišov dotyk nevyhnutný, ale bolo to dôležité pre jeho citové uzdravenie. 

Môj prvý dojem z Ježiša bol, že je nádherný, ale ďalší, rovnako pôsobivý dojem bol, že sa vedel aj nahnevať. Ako rozbíjú evanjéliiá stereotypy, ktoré majú ľudia o samotnom pánovi Ježišovi? Napríklad sentimentálnu predstavu, o ktorej sme už hovorili, že pán Ježiš bol vždy milý, usmieval sa, nemal rád konflikty a nikdy sa nerozhneval. Avšak Ježiš kamkoľvek šiel, vyvolal krízu. Chcel, aby sa ľudia rozhodli, aby si vybrali. Skutočne ma najviac šokoval zo všetkých osobností ako Ten, ktorý najviac spôsoboval krízové situácie. Prečo vyvolával toľko sporov? Sčasti to boli Jeho pevné vyhlásenia. v synagóge, v Nazarete, keď čítal z Izaiáša a oči všetkých sa upierali na Neho, povedal o sebe: ,, Dnes sa naplnilo toto písmo vo vašich ušiach." (L 4:21) Inými slovami: ,, Naplnilo sa teraz, pretože sa naplnilo skrze mňa. Vy vidíte jeho naplnenie." Ich prvá reakcia bola samozrejme priaznivá, lebo ,,prisviedčali a obdivovali slová milosti. Ale začali premýšľať ,,počkajte! Či tento nieje syn Jozefov?" Potom im povedal, že ani jeden prorok nieje vzácny vo svojej otčine. A za chvíľu všetci vzplanuli hnevom a chceli Ho zabiť. Vzpierali sa tomu, za koho sa Ježiš pokladal, ale aj tomu, za koho pokladal ich. Konfrontoval ich s nimi samými, a tiež so sebou. Alebo čo povedať o všeobecne nesprávnom názore, že Ježišovi nasledovníci pochádzali z vtedajších nábožných ľudí? Aké je to prekvapenie, keď ľudia zistia, že mnohí náboženskí vodcovia boli hlboko pohoršení Ježišovým chápaním náboženstva a zbožnosti. Náboženskí ľudia v Jeho dobe boli rozhnevaný najmä prete, že Ježiš úmyselne uzdravoval v sobotu (sobota-šabat, deň kedy sa podľa zákona nesmelo nič robiť) Ale čo robiť s človekom, ktorý bol považovaný za najsvätejšieho človeka, ktorý kedy žil, no verejne sa zhováral s prostitútkami a dotýkal sa malomocných? Čo robiť s človekom, ktorý nielenže sa stretával s tými, ktorými každý opovrhoval, ale skutočne to vyzeralo tak že ich má rád? Nábožní ľudia Ho obvinili, že je žráč a pijan a že má zlý vkus, čo sa týka priateľov. Je čírou iróniou, že Boží Syn navštívil túto planétu, a jeden z náboženských vodcov Ho obviňuje, že nie je dosť nábožný. Uvedomujete si, aký príťažlivý je Pán Ježiš pre skeptikov už len pre tieto vlastnosti? Je neodolateľný! 

First step

,, Nie vy ste si mňa vyvolili, ale ja som si vyvolil vás a ustanovil som vás, aby ste šli a prinášali ovocie a vaše ovocie aby zostávalo, tak aby vám Otec dal, čokoľvek by ste v mojom mene prosili od Neho."

 Ľudia sa často zamýšľajú a kladú si rôzne otázky typu... kto som? Prečo som na zemi? Má môj život nejaký význam? Nieje snáď človeka, ktorý by sa aspoň raz nespýtal sám seba túto otázku. Množstvo filozofov počas celej histórie sa snažili odpovedať na tieto otázky, no zdá sa, že odpovedať na ne nidky nebola taká jednoznačná, akú by sme my ľudia možno potrebovali.

Práve ma napadla jedna situácia, keď som bola ešte menšia. Pamätám si, že som cestovala autobusom a zrazu ma napadlo: Všetci títo ľudia sa snažia robiť všetko preto, aby sa mali v tomto živote dobre. Tvrdo pracujú, aby sa mali dobre, pekne sa obliekajú, rozprávajú sa, žijú, no čo bude potom, keď príde smrť? Bude len tak všetkému koniec? A vtedy ma napadlo: Čo ak všetci robíme niekde chybu?...neviem prečo ma napadlo práve toto, ale zostala som z toho mierne vystrašená. Myslím tým, čo ak tento život žijeme nesprávne? A to ovplyvní našu večnosť? Vtedy som verila, že Boh existuje, bola som katolíčka... Napadlo ma, veď všetci títo ľudia hrešia...aj ja hreším... Čo ak pôjdem do pekla? Ale potom som si povedala, nie-nie to nemôže byť pravda. Veď všetci hrešia, to by sme museli ísť všetci do pekla a taký Boh predsa nieje. On by nás tam všetkých nemohol poslať. A s týmto presvedčením som žila dlhý čas. Jednoducho som si myslela, že keď raz zomriem, tak si to s Bohom vyrozprávam, že keby ma náhodou aj chcel poslať do pekla, tak ho budem musieť nejako presvedčiť a budem sa obhajovať tým, že veď predsa všetci hrešia...

Nemyslím si, že je to len mojím dojmom, že veľa ľudí žije s rovnakými domienkami po celý život. Môj názor sa však v určitom období úplne zmenil.  Zmenil sa tým, že do môjho života vstúpil Boh. A som si tým istá ako som si istá tým, že dýcham. Vždy som verila v Boha, no nikdy som Ho nepoznala a ani som si nemyslela, že by som Ho vôbec počas môjho života poznať. No Biblia hovorí o niečom inom...ale pôjdem pekne po poriadku- Prečo sa moja viera zmenila a ako ovplyvnila môj život a takisto ako odpovedala na moje neodpovedané otázky - Kto som? Prvýkrát som takým iným spôsobom počula o Bohu-Ježišovi (iným ako v kostole), keď som bola doma. Všimla som si, že môj brat začal čítať Bibliu. Bolo to pre mňa zvláštne, ale nevenovala som tomu príliš pozornosť.  Brat často domov nosieval rôzne knihy typu - Ježiš náš osud a podobne.. dokonca mi tieto knihy uskladnil do mojej izby, ale vždy, keď som išla okolo nich, tak som si s odporom pomyslela, že či je tak naivný, že by som tie knihy niekedy otvorila. Vtedy som bola v období puberty a myslela som si, že takéto knihy čítajú len ľudia, ktorí sú takí náboženský a ja som nikdy taká nebola. No jedného dňa som sa nudila a jednu z týchto kníh som si len tak otvorila. Vysvetľoval sa v nej jeden verš z Biblie a príliš si na to nepamätám o čom sa tam písalo, ale pamätám si, že som sa zľakla, pretože sa tam písalo o  viere ako o niečom príliš dôležitom na môj vkus. Vlastne som sa tak zľakla, že som tú knihu po chvíli zabuchla a hodila na posteľ. Doteraz si pamätám, ako som sa hneď začala upokojovať, že to, čo sa tam písalo nemusela byť pravda a že ja mám svoju pravdu podľa ktorej žijem. Myslím, že už vtedy vo mne niečo pracovala, resp ma usviedčalo o tom, čoho som sa bála vtedy v autobuse- že žijem nesprávny život. Napriek tomu som na to rýchlo zabudla a môj život plynul ďalej.... Až do jedného dňa. Raz prišla domov sestra a bola akási veselá. Začala mi vysvetľovať, že spoznala jedného kresťana a že mala s ním dobrý čas, že s ním dobre rozprávalo. No kedže to bola taká nezvyčajná známosť, myslela som si, že sa s ním sestra už nestretne. No jej to akosi nedalo a po mesiaci sa s ním opäť stretla a spoznala aj iných kresťanov. Opäť prišla domov a celá žiarila. Ja som sedela za počítačom a najskôr som si to nevšimla, no potom mi o tom začala rozprávať, že sú to mladí ľudia, ktorí poznajú Bibliu a skoro stále hovoria o Bohu a že aj žijú tomu, čo veria. Sestra mi to povedala takým spôsobom, že som sa tou jej radosťou nakazila. Chcela, aby som sa s nimi spoznala, no ja som mala menšie obavy. Myslela som si, že to budú nejakí nudní ľudia a že sa s nimi nebudem mať o čom rozprávať. Tak som istú dobu vzdorovala a tiež som nechcela ísť na to stretko, kam chodievali. No jedného dňa sestra povedala, že s ňou pôjdem a hotovo. S obrovskou nevôľou som sa prichystala a išla s ňou do zboru. Musím povedať, že ma to všetko mierne šoklo, keď som nakoniec došla na to miesto. V miestnosti boli mladí ľudia, žiadny staromódni dokonca ničím rozdielny odo mňa. Takže na tomto mieste som prvýkrát počula o pánovi Ježišovi trochu inak. Bol to stále Ježiš z Biblie, no už to neboli len také príbehy, bol v tom jednoducho život. Človek si myslí, že v dnešnej dobe mu už Biblia nemá extra čo povedať, veď sú to príbehy staré tisícky rokov...no je to inak. Možno to nieje napísané ako nejaký napínavý román, no tie príbehy sú nadčasové, vlastne všetko v tejto knihe je nadčasové... Nikdy som sa nepozerala na to, aký vlastne Ježiš v skutočnosti bol. Vedela som, že bol láskavý, ale to bolo asi všetko. No kto vlastne tento Ježiš z Nazareta je? Bol to len obyčajný človek, ktorý zomrel a už ho niet? Alebo je to niekto viac? Takže o Pánovi Ježišovi chcem napísať viac, preto pokračovanie v ďaľšom článku...:-)